michalipiak.blog.sk

 

Rozhlasové vysielanie má niektoré osobitosti,  ktoré by mal každý rozhlasový redaktor dobre poznať. Sú to predovšetkým:

 

 

Prvé tri sú výhodou rozhlasu – rýchlosť spracovania informácie a jej zaradenie do programu je najrýchlejšie zo všetkých médií, prevažná väčšina rozhlasových staníc vysiela 24 hodín  denne, a aj ten najjednoduchší rozhlasový prijímač umožňuje v súčasnosti prijímať rozhlasové vysielanie prakticky kdekoľvek na svete.

 

V praktickej novinárskej činnosti si viac pozornosti vyžadujú všetky tri zostávajúce špecifiká (keďže sa navzájom podmieňujú), preto si ich každý rozhlasový redaktor musí dôkladne osvojiť.

 

Ak chce poslucháč vysielanú informáciu (správu) zachytiť celú, musí ju počúvať sústredene, pretože sa k nej nemôže vrátiť. Pri poznávaní informácie je odkázaný len na redaktora (moderátora) – na zrozumiteľnosť a príťažlivosť jeho štýlu, na zrozumiteľnosť a rýchlosť jeho interpretácie (moderovania) a pod. Ak však poslucháča obsah informácie nezaujme, alebo ho zaujme len z časti, prípadne ho niekto alebo niečo pri počúvaní vyruší, z informácie zachytí len útržky. Bez poznania kontextu, viažuceho sa k informácii (správe),  potom nie je schopný informácii (správe) porozumieť.

 

Podstatnú časť rozhlasového programu počúvame pri vykonávaní inej činnosti – typické je to najmä pri rannom vysielaní, keď program rozhlasových staníc počúva najviac poslucháčov.  Možnosť počúvať vysielanie pri inej práci je veľkou výhodou rozhlasu, no súčasne i jeho veľkou nevýhodou. Rozhlas nám ponúka voľnosť, no množstvo rušivých prvkov, ktoré takéto počúvanie sťažujú (iná činnosť, iné zvuky), znásobujú možnosť nepochopenia, prípadne až nezachytenia informácie.

 

Čo pri zvukovom prenose informácie raz zaznie, to už nie je možné vrátiť späť. Navyše, nie každý poslucháč začína počúvať vysielanú informáciu (správu, reláciu) od jej začiatku. Rozhlasový prejav je preto potrebné štylizovať starostlivejšie, ako prejav sprostredkúvaný tlačou. Popri tom je však potrebné v texte (najmä počas relácie) poslucháčovi pripomenúť, čo je podstatný fakt informácie, s kým sa v štúdiu rozprávame, čo je témou rozhovoru. Opakovanie kľúčových významov rozhlasovej výpovede sa odborne nazýva redundancia. Može byť chcená a nechcená. Chcená je tá, ktorú cielene používame na lepšie pochopenie informácie, nechcenú môžu zapríčiniť napríklad jazykové či iné problémy ­ nechcenou je napríklad časté opakovanie rovnakého výrazu v nepripravenej reči (všakže, takže, vlastne...), doslovné opakovanie viet v zahlásení a v úvodných častiach príspevku a podobne.

 

1

 

Čo robí dobrého redaktora dobrým redaktorom?

Odborníci na teóriu žurnalistiku rozdeľujú osobnostné vlastnosti novinára na tri základné skupiny – intelektovú, tvorivú a sociálno-komunikačnú.

 

V skupine sociálnych schopností je schopnosť rýchlo odhadnúť partnera, empatia, schopnosť nadväzovať kontakty a schopnosť presadiť sa, odvaha, zmysel pre humor.

 

K tvorivý predpokladom radia psychológovia pružnosť myslenia a originálnosť nápadov.

 

Do tretej skupiny sa zvyknú radiť kognitívne (poznávacie) schopnosti – rýchlosť rozhodovania a prispôsobivosť zmenám.

 

K podmienkam pre profesionálny novinársky výkon je však potrebná napríklad aj dobrá psychická a fyzická kondícia, samozrejmosťou je ovládanie materinského a aspoň jedného cudzieho jazyka, odhodlanie zdokonaľovať sa v profesii a podobne.

 

Žurnalistická profesia je špecifická neprestajne sa meniacim objektom záujmu. Tematická rôznorodosť si vyžaduje od novinára dokonalú obsahovú i formálnu prípravu. Nepodceňujte ju! Vyžaduje si ju každá téma, každý respondent. Mali by ste sa stať ak už nie rovnocenným, tak aspoň akceptovateľným partnerom v diskusii. Určite sa nemôžete naučiť všetko to, čo ovláda odborník v príslušnom vednom odbore. Majstrovstvom redaktora však nie je odborná diskusia (či terminologická ekvilibristika) pred mikrofónom, ktorá má ukázať schopnosť zvládnuť spracovávanú tému. V tom smere robia mnohí redaktori chybu.

 

Pracovný postup (metodika práce) úspešného rozhlasového redaktora pri príprave príspevku si vyžaduje:

 

 

Neprestajné štúdium si vyžadujú jazykové vystúpenia redaktora. Interpretácia písomnej predlohy má svoje špecifiká, poslucháča totiž „pekné čítanie“ v spravodajstve a analytickej publicistike málokedy zaujme, on chce, aby sa mu redaktor prihováral. A to sa treba učiť!

 

2

 

Ekonomický tlak na redakcie vedie k znižovaniu počtu interných redaktorov, čo má zase vplyv na stále sa zvyšujúcu požiadavku na ich univerzálnosť. Napriek tomu bude ešte dlho pretrvávať prax, podľa ktorej každý interný redaktor garantuje niektorú oblasť žurnalistiky – ekonomickú, sociálnu, kultúrnu, šport a pod.  Je to potrebné pre hlbšie poznanie témy, pre vybudovanie si okruhu respondentov (poskytovateľov informácií), spolupracovníkov a prispievateľov.

Vizitkou dobrého redaktora je jeho informovanosť a kompetentnosť, a to bez dobrého informačného zdroja nejde. Majstri žurnalistiky sa v tomto smere vždy spoliehali na vlastné sily. Všetky veľké knižné projekty žurnalistov vznikli vďaka starostlivo vedeným osobným archívom. Ich význam sa neznižuje ani v čase internetu. Internet je sice veľký vynález, vyžaduje si však overovanie informácie ako ktorýkoľvek iný informačný zdroj. Dá sa to bez vlastného archívu?

Aké informačné zdroje používajú žurnalisti? V jednom z posledných prieskum ich novinári s  päťročnou praxou uviedli v tomto poradí:

 

 

Dá sa uvedené poradie akceptovať? Údaje z internetu sa ťažko overujú – aj na oficiálnej stránke niektorej štátnej inštitúcie je vždy len to, čo si inštitúcia želá. Nebude predsa na svojej webovskej stránke zverejňovať vlastné  problémy. Rovnakú úlohu majú tlačové oddelenia a oddelenia public relations – majú predovšetkým ovplyvňovať verejnosť v pozitívnom zmysle, avšak v pozitívnom pre zamestnávateľa. Do kategórie rovnakých zdrojov možno zaradiť  tlačové správy, tlačové konferencie, besedy, brífingy – vždy sú v réžii organizátora.

Iné médiá sú možno dobrým inšpiračným zdrojom (a v súčasnosti frekventovaným),  ide však o  informácie „z druhej ruky“. Týka sa to aj literatúry, vydavateľstvá „jedného muža“ zvyčajne odborníkov na posudzovanie úrovne rukopisov nemajú.

Pre prácu novinára sú veľmi dôležité osobné kontakty (keďže sú postavené na vzájomnej dôvere, niekedy sa budujú celé roky), vo verejnoprávnom médiu sú však užitočné a použiteľné len vtedy, ak sa dá na ne oficiálne odvolať.

V žurnalistike platí zásada, že základným informačným zdrojom novinára je tlačová agentúra, pričom platí zásada, že jej výstupy nie je potrebné overovať. Overovať sa  nezvyknú ani oficiálne dokumenty. Lenže len s nimi by sme sa ďaleko nedostali. Takže – začnite si budovať osobný archív!

3

 

Zjednodušene by sa dalo povedať – aj zlý respondent (novinárov partner) je lepší ako žiaden respondent. Živú reakciu konkrétneho človeka nikdy nenahradí „štúdiová dokonalosť“ moderátorovej čítačky. Aj preto sa spomedzi novinárskych žánrov najvyššie cení reportáž.

Na prácu v teréne (ale napokon aj v štúdiu) sa musí novinár dôkladne pripraviť. Dobrý reportér si však nepremyslí len obsahovú prípravu príspevku, ale aj realizačnú. Ísť na významné podujatie a zlyhať na ňom pre nenabitý akumulátor nie je totiž známku veľkej profesionality.

 

Pozornosť nevenujte len obsahu podujatia, ale aj jeho časovému a priestorovému priebehu. Mali by ste byť v centre diania, nie kdesi na opačnom konci. Starostlivo zvážte, s kým budete nahrávať, a či všetky nahrávky urobíte na jednom podujatí. Redaktor, ktorý žiada od odborníka len jednu vetu, lebo na dlhšiu nahrávku nemá čas, veľa dovery nevyvoláva.

 

Na mnohé akcie je potrebná akreditácia, no aj časť „otvorených“ podujatí môže byť časovo a priestorovo dostupná len vyhradeným účastníkom (V.I.P.) Ak budete patriť do tejto kategórie pozvaných aj vy, vyhnite sa nahrávaniu na recepcii. Nie je veľmi presvedčivé hovoriť s respondentom o akcii v teréne pri cengote riadov v pozadí.

 

Urobte to najmä vtedy, ak nepoužívate vlastné záznamové zariadenie. Odskúšajte si jednotlivé ovládače záznamového zariadenie; i keď  sú v princípe rovnaké, niektorými funkciami sa na jednotlivých typoch prístrojov môžu odlišovať. Je lepšie zistiť to pred nahrávkou, ako po nej. Skúšobne zapojte všetky konektory, aby sa nestalo,  že mikrofón alebo napájací zdroj má koncovku, ktorá nikam nepasuje. Dobite akumulátor a nezabudnite na náhradný zdroj. Za veterného počasia by ste mali používať penový návlek na mikrofón (tzv. windschutz), v prípade núdze sa dá použiť aj mikroténové vrecko, musí byť však dobre napnuté, aby vo vetre nešušťalo. Keď nemáte ani to, aspoň sa otočte chrbtom proti vetru.

 

Najmä v hlučnom prostredí  sa môže stať,  že časť výpovede respondenta bude s ruchovou kulisou a časť bez nej. Účastník podujatia zmenu ruchovej kulisy vníma inak ako poslucháč – priebeh deja môže kontrolovať aj vizuálne. Ostrý strih takýchto dvoch nahrávok vyvolá nelogický ruchový skok, čo v poslucháčovi môže vyvolať pochybnosť, či sa celá nahrávka realizovala v jednom prostredí.

Nahrávaniu v silnom hluku sa radšej vyhnite, v hlučnom prostredí majú aktéri dialógu tendenciu „prekrikovať“ zvuk v pozadí, čo sa zreteľne prejavuje v hlasovom nasadení, v tenzii a pod. Ak k takejto nahrávke potom pristrihnete napríklad zvuk zo štúdia, opäť dôjde k nelogickému zvukovému skoku. V hlučnom prostredí držte mikrofón bližšie k ústam, nezvyšujte však hlas.

Venujte pozornosť aj tichu – v teréne znie inak ako v štúdiu. Nezabudnite si preto nahrať aspoň minútu „ticha prostredia“, pri strihu ho budete potrebovať. Ak vystriháte respondentovi (ale aj sebe) napríklad hlučné nádychy, bez ruchovej atmosféry (autentického ticha) prostredia buď narušíte prirodzený rytmus reči (ak vystrihnutú časť nahrávky nenahradíte), alebo (ak do nahrávky vlepíte ticho štúdia) ruchovým skokom  upozorníte poslucháča, že ste na profesiu rozhlasového redaktora ešte nedorástli.

 

4

 

Nahrávanie v interiéri si vyžaduje rovnakú pozornosť ako práca v teréne. V miestnostiach navyše budete musieť rátať s dozvukom (echom) – inú akustiku bude mať chodba v školskej budove, inú miestnosti verejnej knižnice. Rozdiel medzi nimi je predovšetkým v možnostiach „stlmiť“ zvuk. Pohľad na steny rozhlasového štúdia napovie, že ide o zložitý problém. Aby ste sa teda vyvarovali nahrávkam „zo suda“, vyberajte si na nahrávanie rozhovorov komornejšie priestory zariadené nábytkom. V kostole znie dobre organ, nie hlas redaktora.

 

Aj v tomto prípade platí, že nahrávaciu techniku si musí redaktor vyskúšať ešte pred nahrávaním. Nie každý respondent bude ochotný pre nenabitý akumulátor vypínať počítač alebo odťahovať nábytok, aby ste sa dostali k elektrickej zásuvke.

 

Je iluzórne myslieť si, že keď sa s respondentom zatvoríte do miestnosti, bude mať na nahrávanie pokoj. Aby do miestnosti počas nahrávania nikto nevstúpil, požiadajte o vyvesenie krátkeho upozornenia „Prosím nerušiť, nahrávame pre rozhlas!“, zvyčajne to pomáha. Ak nahrávate s vedúcim pracovníkom, požiadajte ho, aby mu sekretárka na chvíľu neprepínala hovory. Svoj mobil si vypnite pred respondentom, bude ho to inšpirovať, aby urobil to isté. Ak nie, požiadajte ho o to.

 

Nejeden odborník vo vlastnej kancelárii bude mať tendenciu demonštrovať počas nahrávania svoje tvrdenia písomnými podkladmi. Problémom však nebude len šušťanie papiera – do nahrávky sa vám môžu dostať doslovné citácie z textov, respondent môže odkláňať hlavu od mikrofónu, jeho výpoveď bude prerývaná a pod. Tieto neduhy aspoň čiastočne odstraňuje zmena zasadacieho poriadku – písací stôl medzi redaktorom a respondenom predstavuje bariéru (psychickú aj fyzickú), je preto prirodzené, ak požiadate, aby si sadol bližšie k vám (prípadne za konferenčný stolík).

Pri nahrávaní dávajte pozor, aby ste šnúrou mikrofónu do ničoho nenarážali, v nahrávke by sa to prejavilo výrazným praskotom. Ak sa „lupance“ ozvú v slove, ťažko sa odstraňujú. Podobne neidentifikovateľné zvuky vydávajú pri narážaní do stola kovové náramky a retiazky.

 

Vysvetlite respondentovi, čo od neho očakávate pri nahrávaní v súvislosti s technikou nahrávania. Blízkosť mikrofónu pred ústami niektorých respondentov dokáže znervózniť tak, že podvedomo začnú ustupovať. Redaktorovi nezostáva potom nič iné, len ich začať „naháňať“. Týmto pohybom sa odborne hovori proxemický tanec. Zapríčiňuje ho narušenie intímnej osobnej zóny mikrofónom. Respondent sa potom sústreďuje viac na prekonanie psychicky zaťažujúcej situácie, ako na obsah otázok. Riešenie je pritom jednoduché – stačí vopred na potrebu blízkosti mikrofónu upozorniť.

Mikrofón držte vo vzdialenosti odporúčanej zvukovými technikmi (je rozdielna podľa typu), vždy by mal byť však mierne vyosený, aby výdychový prúd nesmeroval priamo na membránu. Dôležité je to najmä pri ostrých sykavkách (s, š) a výrazných explozívach (p, b). U zvukových technikov sa informujte aj na smerovú charakteristiku mikrofónu, je dobré vedieť, v ktorom smere je mikrofón citlivejší. Navyše charakteristika moderných mikrofónov sa dá prepínať (zužuje sa napríklad šírka záberu), čo vám zvyšuje možnosti jeho využívania.

 

4

 

Ak sa na niekoho obrátite so žiadosťou o poskytnutie informácie alebo rozhovoru, očakávate, že ak nepôjde o mimoriadne chúlostivu tému, vyjde vám oslovený v ústrety. Nie vždy sa však musíte stretnúť s pozitívnou reakciou. Pre takýto postoj môže nepochybne existovať rad príčin, no nech už za ním stojí čokoľvek, výsledok je ten istý – komunikačný proces je ovplyvnený napätím. Stať sa to môže aj napriek tomu, že poskytovanie informácií novinárom podchycujú právne normy. Ide o:

l     komunikáciu vyplývajúcu zo zákona č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tzv. zákon o slobode informácií)

l     komunikáciu vyplývajúcu zo zákona č. 81/1966  Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení zákona č. 84/1968., zákona SNR č. 131/1970 Zb., zákona ČNR č. 146/1971 Zb. a zákona č. 86/1990 Zb.

 

Uvedené zákony, ako i  etické normy novinárskej práce, dávajú poskytovateľovi informácií nasledujúce práva:

 

Pre redaktora je veľmi dôležité ovládať sledovanú problematiku. Len tak si môže získané fakty zasadiť do kontextu.

 

Ak sa rozhodne podať redaktorovi len holé fakty, je to jeho právo, svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona si splnil.

 

 

Nie je korektné zostrihať nahrávku responda tak, aby sa zmenil kontext jeho výpovede.

 

Rozhlasový redaktor potrebuje od respondenta verbalizovanú informáciu, ak však respondent odmietne odpovedať na mikrofón, je potrebné ho rešpektovať. Formulácia „Odmietol sa vyjadriť na mikrofón“ je nekorektná.

 

 

 

 

Z prehľadu je zrejmé, aká dôležitá je dôvera pri vzájomnej komunikácii. Rovnako dôležité je vlastné poznanie sledovanej problematiky. Schopnosť navodiť atmosféru dôvery patrí k dôležitým vlastnostiam dobrého redaktora.

 

5

 

Rozhlasové vysielanie je tímová práca. Ak si pozývate do vysielania hosťa, stáva sa členom tímu – rozhovor, ktorý s ním chcete urobiť, je určený len a len poslucháčovi. Respondent vám pri tom pomáha, preto mu venujte toľko pozornosti, koľko potrebuje aby sa cítil dobre.

V štúdiu ho zoznámte s vysielacím tímom, s priestorom i so spôsobom komunikácie medzi vysielacím tímom a moderátorom. Niektorí špičkoví zahraniční moderátori si tesne pred vysielaním vytvárajú tzv. bránu – niekoľko minút pred začiatkom relácie už neprijímajú žiadne informácie. Je to chvíľa na uvoľnenie sa a na koncentráciu. To si prirodzene vyžaduje nepripravovať reláciu na poslednú chvíľu. Poskytnite rovnakú chvíľu aj respondentovi, najmä ak je v štúdiu po prvý raz, jeho napätie je určite oveľa väčšie.

 

Dohodnite si s respondentom spôsob neverbálnej komunikácie počas vysielania. Ukáže mu gesto pre zrýchlenie či spomalenie výpovede, gesto, ktorým chcete naznačiť položenie doplňujúcej otázky, gesto na ukončenie odpovede. Dôležité je, aby vás respondent pochopil, ak mu naznačujete, že sa zakláňa, nehovorí na mikrofón, zle artikuluje, šuchoce papierom. V živom vysielaní je tiež dôležité, aby si komunikáciu s poslucháčmi prostredníctvom telefónu riadil redaktor (moderátor). Dôležité je, aby túto zásadu poznal aj hosť, a to ešte pred vysielaním.

 

Vysvetlite respondentovi, že sa ľahšie strihajú krátke výpovede, ako niekoľkominútové monológy. Každý strih je zásahom do kontextu, a každý strih ho ohrozuje. Aby ste však dostali krátke odpovede, musíte si pripraviť dostatok fundovaných (a aj alternatívnych) otázok. Rozhovor by sa však nemal podobať výsluchu. Pamätajte si – respondent musí mať viac priestoru ako vy!

 

Každý chce vo svojom vystúpení vyznieť dobre, preto mnohí respondenti súhlas s vystúpením podmieňujú zaslaním otázok vopred. Nie je to šťastná cesta ku zaujímavému dialógu, pretože vo väčšine prípadov môžete očakávať, že respondent si odpovede pripraví vopred, a potom vás bude presviedčať, že to bude čítať „akoby hovoril“. Ak respondentovi nestačí ústne vyznačenie tém budúceho dialógu, dohodnite sa s ním na poskytnutí „tematických okruhov“. Nezabudnite však pripomenúť, že konkrétne otázky budete k nim formulovať až počas rozhovoru, inak by dialóg stratil bezprostrednosť.

 

Psychická záťaž počas živého vysielania je veľmi vysoká a nezriedka ovplyvňuje fyziologické procesy oboch aktérov dialógu. Najčastejšie sa prejavuje zvýšeným napätím tela, ktoré bráni v pokojnom dýchaní. Podobný účinok má tréma, najmä u ľudí, ktorí sú v rozhlasovom vysielaní po prvý raz. Nahrávanie preto musí prebiehať v pokojnej atmosfére, a to aj v prípade, ak plánujete viesť konfrontačný dialóg.

 

V štúdiu by mali byť pripravené nápoje (nespoliehajte sa na produkciu, môže mať veľa práce, a ak zabudne, hosťovi sa budete musieť ospravedlniť vy). Počas vysielania  uprednostňujte čistú vodu. Hrdlu škodia najmä sýtené chladené nápoje, neodporúča sa však ani horúci nápoj (či už káva alebo čaj).

 

Respondenta (hosťa) už počas prípravy upozornite, koľko času na jeho vystúpenie plánujete. Očakávajte, že každý odborník bude vymedzený čas považovať za príliš krátky (čo je pochopiteľné). Presvedčiť ho, že navyše musí v tom krátkom čase hovoriť ešte tak, aby ho rozumel „priemerný“ poslucháč, to je dôkazom rozhlasového redaktorského majstrovstva.

 

6

 

Inak hovoríme, inak píšeme – to je zásada, ktorú si musíte v rozhlase neustále pripomínať. Hovorový, hovorený a písaný prejav má svoje špecifiká, a tie musíte ovládať.

 

Hovorový jazyk používame v bežnej komunikácii. V rozhlase sa možno s takouto formou prejavu stretnúť najmä pri nepripravených (spontánnych) dialógoch v kontaktových reláciách. Je preň charakteristická krátka veta, jednoduchý slovník s vysokým zastúpením ukazovacích zámen, nízka frekvencia abstraktných a cudzích slov. Relatívne početné je zastúpenie slovies, ktoré dynamizujú výpoveď. Časté sú neukončené výpovede, odbočky od témy, defektné vetné konštrukcie a pod. Pre hovorový prejav je charakteristické vysoké tempo a neraz menej precízna artikulácia.

 

Hovorený prejav je auditívna forma realizácie písomnej podoby jazyka. Inými slovami – ide o interpretáciu písomnej predlohy. V rozhlasovom vysielaní sú to najfrekventovanejšie rečové prejavy. Je to prirodzené, redaktor vo verejnoprávnom rozhlase má „čosi povedať“, a nie len„o čomsi hovoriť“.

 

Keďže naše uši sú „nastavené“ na hovorový jazyk, každý písaný rozhlasový text musíme upraviť tak, aby sa dobre počúval. Existuje veľa návodov, ako to dosiahnuť. Skúsení praktici tvrdia – treba sa s písacím strojom „rozprávať“ už pri tvorbe textu. Táto technika by sa dala zhrnúť do štyroch krokov:

 

 

Uvedený postup je veľmi účinný – nedovolí rozvíjať myšlienku súbežne s písaním, čo je asi hlavnou príčinou príliš dlhých viet. Veta je krátka, ľahko zapamätateľná, navyše sú v nej bežne používané slová. Posledný krok overí, či  textu rozumie aj poslucháč.

 

Odlišná situácia nastáva, ak sa chystáte interpretovať text iného autora. V takomto prípade si musíte zapamätať – nech by text písal ktokoľvek, ak vyjde z vašich úst, budete s ním spájaný. Proces úpravy cudzieho textu preto realizujte v týchto krokoch:

 

 

Ako je z výpočtu jednotlivých krokov zrejmé, niekedy sa  ťažšie upravuje ako píše. Proces redigovania je náročný navyše tým, že úpravou nesmiete narušiť kontext výpovede. Redigovanie textu cudzieho autora je háklivý proces, nie každý totiž znáša zásahy do svojho textu. Vždy však na ňom trvajte,  pretože text po interpretácii sa bude spájať s vami.

 

7

 

Redaktor v rozhlase patrí medzi profesionálnych používateľov jazyka (pre poslucháčov sa stáva vzorom), preto musí dôkladne  ovládať jeho spisovnú podobu. Rozhlas si však vyžaduje ešte čosi navyše – mimoriadny cit pre narábanie s jazykom. Platí veta – inak ubieha čas hovoriacemu, inak počúvajúcemu. Hospodárnosť vo vyjadrovaní je preto rovnako dôležitá, ako znalosť gramatiky.

 

Problému zrozumiteľnosti rozhlasového prejavu sa venovalo mnoho odborníkov. Poľský teoretik Walery Pisarek rozhlasovým žurnalistom odporúča:

 

 

Podobne formuloval svoje odporúčania (zásady rozhlasového štýlu) britský novinár Andrew Boyd:

 

 

S rovnakými zásadami sa možno stretnúť v každej učebnici rozhlasovej žurnalistiky. Je teda zrejmé, že ak budete podceňovať zásady rozhlasovosti, časom vás poslucháč prestane počúvať – čítať totiž vie aj sám. K predchádzajúcim radám teda už len niekoľko ďalších (ostatné pozri v rozhlasovej publikácii Ako zvládnuť – základy rozhlasového spravodajstva):

 

 

Spočiatku si nemusíte všetky zásady pamätať už pri písaní rozhlasového textu, vždy sa však k textom vráťte a posúďte, či by ste ich aj druhý raz napísali rovnako.

 

8

 

Každý z nás má vo svojom výrazovom repertoári obľúbené slová, no mnohé z nich si v tejto polohe ani neuvedomujeme. To však neznamená, že si ich časté opakovanie nevšíma ani poslucháč. Naopak, pričasté používanie istých slov môže považovať za výrazové klišé. Aby sme sa ich vyvarovali, odporúčajú praktici raz začas si urobiť mikroanalýzu vlastných textov. Ak sa v nich pričasto opakuje jeden výraz, je najvyšší čas otvoriť si synonymický slovník. Kriticky by ste sa však nemali pozerať len na frekvenciu jednotlivých slov. Časť zásad výberu slov sme už naznačili v predchádzajúcich riadkoch. K nim je potrebné pridať niekoľko ďalších:

 

 

Bohatosť slovnej zásoby je známkou nášho ideolektu (súboru výrazových prostriedkov, ktoré uplatňujeme v našich prejavoch). A aj keď tvrdíme, že v rozhlasovom vysielaní musí redaktor dbať na úspornosť výrazu a nevyhnutné opakovanie kľúčových výrazov, neznamená to, že by ste mali prestať s rozširovaním vlastnej slovnej zásoby.  Odmení sa vám pri nepripravených rozhovoroch a pri improvizácii, teda vo chvíľach, keď vás má podržať verbálna zdatnosť.

 

S citom pre mieru by ste mali pužívať aj slová s expresívnym zafarbením a slová označujúce krajné vlastnosti (príšerný, pekelný, absolútny, obrovský). Priveľa „silných“ výrazov zvyšuje mieru expresivity celej výpovede – tá by však mala stáť predovšetkým na obsahu, nie na forme. V spravodajských textoch by sme nemali expresívne výrazy používať vôbec.

 

Konkurenčný boj médií vnáša do rozhlasových textov aj nadmerné používanie prívlastkov – vyplýva to z úsilia priniesť čo najzaujímavejšiu správu. Ak nie je zaujímavá obsahom, pomôcť jej má forma – dvojdňový dážď sa označí za dlhotrvajúce prudké lejaky, silnejší vietor za ničivú víchricu a pod. Zabúda sa pritom na skutočnosť, že časté používanie slov s expresívnym zafarbením vyprázdňuje ich obsah. V konečnom dôsledku nám poslucháč prestane veriť.

 

V spravodajstve je potrebné si ešte uvedomiť, že viac ako polovicu pomenovaní si redaktor nemôže vybrať – sú dané témou, predmetom a aktérom informácie. Ako príklad je možné uviesť viacslovné pomenovanie: fakt, že generálny radca ministerstva hutníctva cestuje do ruských spojených valcovní a drôtovní za rezortným kolegom nemôžeme v texte nahradiť žiadnymi inými slovami. Veľmi opatrne by sme preto mali narábať s tým zvyškom, ktorý nám správa umožňuje. Keď sme už však pri administratívnom štýle – najmä z neho novinári preberajú najviac necností. Nerozširujte ich aj vy.

 

8

 

Problém auditívneho prenosu informácie (teda jej prenosu zvukovou cestou) výrazne vplýva na vetnú skladbu. Tlačený text má čitateľ pred očami – vie, kde sa veta začína, kde končí, môže si očami skontrolovať, k čomu sa vzťahuje vedľajšia veta a pod. Rozhlasový poslucháč takúto možnosť nemá – je odkázaný len na práve prebiehajúcu reč. K faktom v nej sa môže vrátiť iba za cenu prerušenia vnímania. Ak to však urobí, stráca informácie, ktoré práve v tom čase zaznievajú. Nie je to taký problém, ktorý by sa na krátkom úseku nedal zvládnuť, no ak  bude redaktor počúvanie týmto spôsobom sťažovať častejšie, poslucháč ho prestane po istom čase vnímať. Syntax v rozhlase je z hľadiska možnosti porozumenia textu ešte dôležitejšia ako lexika.

 

Hoci má slovenčina pomerne voľný slovosled, rozhlasová výpoveď si vyžaduje priamy poriadok slov. Jeho opakom je tzv. inverzia (obrátený poriadok). Základom výpovede je východisko (známe fakty), ktoré rozvíjame jadrom (novými faktami). Inverzia vzniká, ak začnete výpoveď jadrom, a až potom uvediete kontext výpovede. Takáto vetná konštrukcia je medzi novinármi veľmi obľúbená, pretože vyvoláva dojem napätia. Podporujú ju aj tie spôsoby výstavby správy, ktoré do popredia stavajú najzaujímavejší alebo najdôležitejší fakt. Ak zvolíme inverzný začatok výpovede, musíme dávať pozor, ako ďaleko bude jadro od východiska, teda koľko slov bude medzi nimi stáť. Hovoríme o dĺžke vety – čím ďalej bude jadro stáť od východiska, tým ťažšie si poslucháč uvedomí kontext informácie.

 

 

Podobný efekt vyvoláva aj citát, ktorým začneme informáciu (správu). Úvodzovky na začiatku výpovede sa nedajú „vyčítať“ – nemáme ich od čoho intonačne odlíšiť. Až do prečítania uvádzacej vety teda poslucháč nevie, že niekoho citujeme. Stanovisko vo výpovedi bude považovať za váš postoj. Zmätie ho až kontext. Ako vyskúmali psychológovia, pozornosť sa v tom momente prerušuje a poslucháč začína rekapitulovať informáciu (kto to čo povedal?). Do jej spracovania uniká obsah pokračujúcej reči, informačný šum sa prehlbuje. Platí to i v tom prípade, ak pri redigovaní textu úvodzovky vyškrtneme.

 

 

V rozhlase hovoríme o lineárnom prenose informácie (a o lineárnom príjme). Vetná skladba musí byť jednoduchá preto, aby sme poslucháča nenútili pamätať si naraz veľa kontextových informácií. Zložené súvetia (ktoré sú štrukturované plošne) by sme mali používať skôr výnimočne (radšej však vôbec nie). Zle sa pamätajú aj súvetia s podraďovacími vedľajšími vetami, poslucháča totiž nútia pamätať si takmer doslovný obsah nadradenej (rozvíjanej) vety.

 

 

9

 

V rozhlasovom (čítanom) spravodajstve vychádza redaktor a spíker z agentúrnej správy. Jej základom je tzv. obrátená pyramída, ktorá v prvej vete uvádza najpodstatnejšie fakty. Správa koncipovaná ako obrátená pyramída má zostupnú perspektívu – najdôležitejšia časť výpovede je uvedená vpredu. Smerom ku koncu správy, teda dolu, význam výpovede klesá – sem sú zaraďované menej významné fakty. Hlavnú výpoveď má obsahovať prvá veta. Robí sa to i z toho dôvodu, že prvá veta obrátenej pyramídy nezriedka slúži ako titulok. Druhá veta  dopĺňa zmysel výpovede. Tretia a ďalšie vety sprostredkúvajú objasňujúce detaily. Pri skracovaní správy sa potom postupuje odzadu. Proces redigovania (upravovania) správy je veľmi rýchly a bezpečný, ak, pravda, vie  redaktor rozoznať, ako je správa koncipovaná. (Problematika obrátenej pyramídy v rozhlasovom vysielaní je však zložitá, preto by ste si mali naštudovať aj publikáciu Ako zvládnuť – základy rozhlasového spravodajstva.)

 

 

Fakty v správe sa radia piatimi spôsobmi:

 

Fakty o istej udalosti radíme v správe tak,  ako vznikali. Postup rešpektuje predovšetkým časový vývoj  – v centre pozornosti redaktora je teda zrod a postupný vývoj udalosti. Zvykne sa používať pri dynamických udalostiach.

 

Opiera sa najvýznamnejší fakt udalosti, ktorý vysúva do čela správy. Zvyčajne sa používa pri rozvíjaní správy, teda pri pokračujúcom pokrývaní udalosti.

 

Podobá sa na predchádzajú, len do čela správy kladie najdôležitejší fakt. Niektorí autori stotožňujú tento postup s logickým.

 

Je variantom predchádzajúcich typov, do čela správy však posúva najúčinnejší alebo najzaujímavejší fakt. Spolu s logickým postupom patria k najčastejšie využívaným postupom..

 

Je opakom chronologického postupu, rekonštruuje udalosť spätne. Používa sa na rekapituláciu udalosti.

 

Ktorý postup si má redaktor vybrať? Zjednodušene to možno formulovať takto:

 

Ak o udalosti hovoríte po prvý raz, zvolte chronologický postup. Emfatický postup použite vtedy, ak vás na udalosti zaujalo niečo výnimočné. Ak sa k udalosti chcete vrátiť, zvoľte logický alebo akcentujúci postup – do čela správy dajte to, čo považujete na celej udalosti za najvýznamnejšie. Kontrachronologický postup uprednostnite vtedy, keď chcete priebeh udalosti rekapitulovať.

               

10

 

Aj keď sme v prechádzajúcej časti uviedli obrátenú pyramídu ako najfrekventovanejšiu čítanú formu správy, nie všetci rozhlasoví teoretici ju považujú zo vyhovujúcu. Vplývajú na to predovšetkým dva dôvody:

Výskumami sa zistilo, že poslucháč si z faktov, radených v poradí A B C, pamätá predovšetkým fakt C, teda ten, čo zaznel posledný, potom fakt A z čela správy, a napokon fakt B. To však nekorešponduje s tvrdením teoretikov agentúrnej žurnalistiky, že v čele správy majú zaznieť najdôležitejšie fakty, pretože si ich prijímateľ najlepšie zapamätá.Druhý dôvodom je skutočnosť, že správu z agentúrneho servisu si upravuje najčastejšie jej interpret (moderátor alebo spíker), a ten nemá dôvod v štúdiu krátiť po sebe správu ešte raz. Postup skracovania správ sa zaviedol v rozhlase v čase, keď spíkrom pripravovala správy tzv. spravodajská zmena. Skúsení spíker (moderátor) presne vie, koľko správ a v akom rozsahu sa mu zmestí do čítaného spravodajského prehľadu.

 

Pre poslucháča je prijateľnejšie, ak je správa o udalosti kocipovaná metódou, nazývanou dramatická jednota.  Tento postup koncipovania správ má tri časti – vyvrcholenie, príčinu a účinok.

 

Je zaraďované na začiatok správy a má poslucháčovi poskytnúť základný fakt o udalosti – čo sa stalo.

 

 

Stredná časť správy má zodpovedať na otázku, prečo sa to stalo.

 

 

Tvorí záver správy a mal by priblížiť kontext udalosti a jej možné následky.

 

 

11 

 

Rozhovor v rozhlase je viacvýznamovou zložkou žurnalistickej práce – je metódou tvorby, dynamizujúci prostriedok vysielanie i samostatný žáner.

 

Rozhovorom získavame najpodstatnejšiu časť informácií, pre rozhlasového redaktora je preto dôležité vedieť si vybrať respondenta. Získavanie informácií len z písomných podkladov by bolo neefektívne, pre rozhlasové vysielanie je navyše dôležité, aby podstatu informácie poslucháčovi tlmočil odborník.

 

Rozhlasový poslucháč dokáže sústredene vnímať monológ približne dvanásť minút, no už po šiestej minúte u neho dochádza k tzv. prvému poklesu pozornosti. Druhý pokles pozornosti nastáva po desiatej – dvanástej minúte, no na rozdiel od prvého je už nezvratný. Inými slovami, po desaťminútovom monológu už ďalší monológ poslucháč nestrávi. Aj z toho je zrejmé,  prečo sa v rozhlase uprednostňuje dialóg pred monológom.

 

Väčšina rozhlasových spravodajských a publicistických žánrov je postavená na dialógu. V žurnalistike sa dlhšie monológy vyskytujú len ako poznámky, eseje, komentáre a pod. Vo vysielaní však samostnane stoja len komentáre a úvahy, ani tie však nepresahujú rozsah desiatich minút.

 

Veľa hovoriť a veľa povedať, to nie je to isté, preto aj rozhovor potrebuje premyslenú výstavbu. Zhrnúť by sa dala do nasledujúcich krokov:

 

l     stanovte si cieľ rozhovoru (chcete napríklad vysvetliť druhý dôchodkový pilier)

l     vyberte si na jeho realizáciu respondenta (oslovte odborníka zo sociálnej poisťovne)

l     naštudujte si tému (nemusíte problematiku ovládať perfektne, musíte však vedieť, na čo sa máte pýtať)

l     sformulujte si váš záverečný predpoklad (druhý pilier bude prínosom, pretože ho majú aj štáty v okolí)

l     pripravte si otázky (ktoré tému môžu rozvíjať buď postupne alebo na protikladoch)

l     stanovte si východiskový bod rozhovoru (zrekapitulujte si odkiaľ kam tému budete posúvať, a čo očakávate, že poslucháč už vie)

 

Ako vidieť, dramaturgia krátkeho spravodajského alebo publicistického  rozhovoru sa začína „odzadu“ – najprv sa stanovuje cieľ, potom cesta k nemu, a až na záver východiskový bod. Realizácia rozhovoru však prebieha v opačnom poradí – začína sa východiskovým bodom, pokračuje sa kladením otázok, končí sa vyslovením (potvrdením, vyvrátením) predpokladu.

 

Koncipovanie rozhovoru v dlhších reláciách je zložitejšie – vychádzať sa musí z tematických okruhov, tie by však mali okrem predmetu  priblížiť aj respondenta. Jednotlivé podtémy by mali byť zoraďované do uzatvorených celkov, každý celok by mal byť oddelený hudbou. Poslucháčom je potrebné občas pripomenúť meno hosťa i tému vášho rozhovoru, mnoho poslucháčov nezačne počúvať reláciu od jej začiatku.

 

11

 

Typológia otázok je veľmi široká, uvedieme preto len základné rozdelenie. Prvoradým kritériom rozdelenia rozhlasových otázok je ich úloha – ich schopnosť pobádať hosťa k výpovedi, alebo ho naopak pribrzdiť.

 

Ponúka respondentovi priestor na výpoveď. (Aké pocity vo vás vyvoláva naše mesto?)

 

Formulujeme ju tak, aby sa respondent rozhovoril. Možnosť hovoriť voľne pomáha odbúrať trému.

 

Respondentovi ponúka predovšetkým alternatívu áno/nie. (Cítite sa v našom meste dobre?)

 

Ak nechcete len potvrdenie istej skutočnosti, radšej sa zatvoreným otázkam vyhýbajte. Aj na ne sa dá síce odpovedať zoširoka, no kto nemá na rozhovor veľkú chuť, možnosť jednoslabičnej odpovede určite využije. Použite ju však v tom prípade, ak máte v štúdiu hosťa, ktorý hovorí priveľa.

 

 

 

Rozdelenie otázok (žurnalistické hľadisko):

 

otvorená – ponúka priestor: Aký je váš názor na... ?

zatvorená – ponúka varianty áno/nie: Máte záujem o stretnutie?

základná – tvorí podstatu rozhovoru, zisťuje skutkovú podstatu

sondážna (kontrolna) – dopĺňa vyhýbavú odpoveď: Podľa vás teda...

nepriama projektívna – umožňuje menej kategorické odpovede: Zmenili by ste zamestnanie?

osobná – získava sa ňou sugestívna odpoveď

neosobná – zvyšuje mieru abstrakcie

sugestívna – vynucuje odpoveď: Iste viete, že...

pomocná – orientuje v rozhovore

alternatívna – nepredpokladá odmietavé stanovisko: Bude to v  pondelok alebo vo štvrtok?

filtračná – preveruje fakty

upresňovacia – rekapituluje počuté a žiada si potvrdenie: Takže vy hovoríte, že...

 

Otázka by mala byť zreteľná, zrozumiteľná a bez postojov. Pred kladením poslednej otázky sa vyhýbajte jej avizovaniu A na záver..., zatvárate si možnosť prípadne pokračovať v rozhovore.

 

12

 

K najfrekventovanejším rozhlasovým textom (zo žánrového hľadiska) patria zahlásenia. Tvoria  úvodný materiál ku každému príspevku, sú teda akousi bránou k jednotlivým častiam vysielania. V tlači ich funkciu plnia tzv. perexy - krátke výrazné upútavky na publicistické materiály. Zvyčajne tvoria úvodnú pasáž textu, nie je to však pravidlom. Môže ísť napríklad o jeho najzaujímavejšiu časť, prípadne najvtipnejšiu a pod. Majú skrátka upútať pozornosť, zaujať čitateľa, pritiahnuť ho k čítaniu. V žurnalistike (medzi tlačenými médiami) sú perexy považované za podstatné faktory ovplyvňovania čitateľa. Aj preto im redaktori venujú zvýšenú pozornosť – perex sa zvykne písať prvý, aby sa naň využila najsilnejšia časť zamýšľaného textu.

 

Záhlásenia v rozhlase plnia funkciu „zvukových perexov“ – majú predovšetkým zaujať.  Súčasne však majú aj ďalšiu úlohu, musia totiž uviesť autora príspevku a jeho hosťa (respondenta). Ich koncipovanie je preto zložitejšie, ako tvorba perexu.

 

Zahlásenie pozostáva z dvoch častí – z priblíženia témy a z predstavenia aktérov jej realizácie. Prvá časť zahlásenia si vyžaduje rovnako tvorivý prístup ako perex – mali by ste naň využiť najsilnejšiu časť materiálu. Z dramaturgického hľadiska však zahlásenie ponúka širší diapazón výrazových prostriedkov, pretože môžete pracovať aj s autentickým zvukom.

 

Druhú časť zahlásenia tvorí časť, ktorá ponúka len veľmi málo autorského priestoru – mená ani funkcie aktérov rozhovoru meniť nemôžete, a zo synonymického hľadiska sa nič osobité  nedá vymyslieť ani pri výrazoch: ... porozprával sa s ním..., k mikrofónu si pozval... atď.

 

K neodôvodnenému opakovaniu ustálených výrazových formúl dochádza najmä na začiatku zahlásenia. Výrazy typu ... a teraz prejdime na..., ... a  teraz sa pozrime..., v súčasnosti považujeme za klišé. Aby k nim nedochádzalo, mal by si zahlásenia pripravovať autor materiálu, a to aj napriek tomu, že túto časť príspevku prezentuje niekto iný. Ak si zahlásenie pripravuje moderátor, mal by si príspevok odpočuť celý. Neodpočuť si príspevok vôbec, možno považovať za hrubú chybu moderátora.

 

Častou chybou v zahlásení je  tzv. „dvojité zahlásenie“ – moderátor uvedie tému, redaktora a hosťa, v nahrávke sa ozve redaktor, ktorý takmer rovnakými slovami opäť uvedie tému a hosťa. Aj túto chybu spôsobuje neodpočutie si príspevku.

Za chybu možno považovať aj zámenu hlasov: moderátor uvedie aktérov rozhovoru v poradí redaktor – hosť, no zo zvukového záznamu sa prvý ozve redaktor.

 

Vo vysielaní je potrebné starostlivo zvažovať každé slovo. V niektorých redakciách platí preto úzus (pravidlo), že prvá otázka sa vkladá do úst moderátora, zvukový príspevok sa potom začína odpoveďou respondenta. Hlasy aktérov sú teda radené v poradí moderátor – respondent – redaktor – respondent... (Poradie moderátor – redaktor – respondent – redaktor – respondent... možno považovať za nadbytočné.)

 

Odhlásenie príspevku sa používa zriedka. Jeho úlohou môže byť podčiarknutie pointy, vypointovanie príspevku alebo redundantné pripomenutie aktérov dialógu a témy rozhovoru. K príspevku sa zvykne pripájať najmä vtedy, keď poslucháčovi ponúkame rozsiahlejší materiál. Odhlásenie môže do istej miery korigovať (ospravedlniť) niektoré chyby príspevku – technické (poruchy počas vysielania),  obsahové (odklonenie sa od avizovanej témy) a pod.

 

13

 

V praxi sotva nájdete respondenta, ktorý by dokázal na otázku odpovedať vo vopred stanovenom časovom limite. Zvyčajne na každú odpoveď dostane oveľa viac materiálu, ako budete potrebovať. Týka sa to predovšetkým publicistických rozhovorov. Nie je žiadnou zriedkavosťou, že na desaťminútový príspevok si redaktor privezie z terénu hodinovú nahrávku. Je to prirodzené, pretože dobrý redaktor bude začiatok rozhovoru považovať za „zahrievaciu časť“, ktorou sa navodzuje pozitívna atmosféra, skúša akustika, preverujú sa základné informácie a pod.

 

Aj keď to neznie veľmi logicky, dobrý redaktor začína strihať už pri príprave nahrávky. Platí –  čím starostlivejšia prípava, tým čistejší finálny zostrih. Ak po otázke necháte respondenta dlho rozprávať bez prerušenia, len veľmi ťažko potom dokážete odpoveď skrátiť tak, aby ste zachovali kontext, neporušili ruchovú kulisu atď.

 

Podrobné štúdium témy vám umožní pýtať sa na konkrétnosti, pretože tie si zvyčajne vyžadujú hutnejšiu odpoveď. Za respondentom sa preto vyberte s dostatočným množstvom otázok. Z nahrávky sa určite ľahšie vystrihuje otázka i s odpoveďou, ako jednotlivé slová z dlhej vety.

 

Hrubý zostrih nahrávky môžete robiť dvoma spôsobmi:

 

l     z nahrávky sa vyberie len tá časť, ktorá je pre vysielanie relevantná, to si však v niektorých prípadoch vyžaduje prepis nahrávky, aby sa jednotlivé pasáže dali zreteľne vyznačiť (nevýhodou tohto postupu je zdĺhavá príprava, jeho výhodou je dosiahnutie požadovanej minutáže už pri prvom strihu)

 

l     z nahrávky sa postupne od začiatku do konca vystrihujú nepotrebné časti, pričom zostrihaná nahrávka zostáva na pôvodnom mieste (tracku)

(výhodou tohto postupu je strih „bez prípravy“, nevýhodou obtiažne dosiahnutie požadovanej minutáže pri prvom strihu)

                              

Čistý strih slúži na záverečnú korekciu nahrávky – vystrihujú sa prerieknutia, pazvuky, príliš hlučné nádychy, skracujú sa pauzy a pod. „Vyladenie“ nahrávky si vyžaduje skúsenosť, dôležitá je preto pre vás „technická gramotnosť“. I keď sa ešte stále používa aj záznam na magnetofónovú pásku, postupne táto technológia zanikne. Ak vám teda pri elektronickom strihu pásov pomáha majster zvuku, pri digitálnom strihu vám určite asistovať nebude. Mali by ste príslušný zvukový editor zvládnuť preto čo najrýchlejšie.

 

Predbežný zostrih nahrávky umožňuje v súčasnosti aj nahrávacie zariadenie (minidisk). Musíte si však uvedomiť, že prístroj má istú dobu rozbehu i zotrvačnosti, presný zostrih je preto veľmi obtiažny. Zle sa na ňom strihajú predovšetkým pauzy, používajte ho preto len vo výnimočných prípadoch. Na čistý strih je potrebný počítač. Ten umožní aj dodatočnú prácu s pauzou – jej vystrihnutie totiž zrýchli respondentov prejav, a ak odstránený hlučný nádych nenahradíte autentickým tichom, respondent si bude „skákať do úst“. Nelogické skoky (v čase, v intenzite, v nasadení) v konečnom dôsledku znižujú dôveryhodnosť nahrávky.

Nie vždy však budete musieť pauzu vystrihnúť. Naopak, ak respondent v istých pasážach hovorí potichu, a v istých prudko, ťažko ich  spojíte strihom. Potom je lepšie pauzu medzi nimi zväčšiť, aby zvukový skok nebol priveľmi nápadný.

 

14

 

Pre materiál do vysielania sa zaužívalo všeobecné pomenovanie príspevok. Každý príspevok je bližšie špecifikovaný žánrom. Nie je to však len pomôcka pre redaktorov, bez žánrov by sa vysielanie rozhlasu zlievalo do ťažko odlíšiteľného toku reči a hudby. Žánre robia vysielanie prehľadnejšie a pestrejšie.

 

Krátka (zvyčajne v rozsahu jednej vety), blesková správa, odpovedajúca na štyri základné spravodajské otázky - kto?, čo?, kedy?, kde? Býva základom rozšírenej správy, preto sa jej prisudzuje aj signálna funkcia.

 

Odpovedá na všetky spravodajské otázky - kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, prečo?5 zameriava sa na  spájanie súvislostí. V nedávnej minulosti bola označovaná aj ako komentujúca správa.

 

Informácia s autentickým dokumentárnym zvukom, zvyčajne ju pripravuje redaktor                     v mieste deja udalosti.

 

Informácia o aktuálnej udalosti, spracovaná reportážnou metódou, s funkčným využitím autentického zvukového prostredia ako jednej z plnohodnotných zložiek informácie.

 

Stručné dialogické oznámenie faktov o aktuálnom jave lebo udalosti. Redaktor sa obmedzuje na kladenie základných otázok, vysvetlujúcich jav alebo udalosť, nežiada sa od neho partnerská komunikačná rola.

 

Osobitný druh spravodajského rozhovoru, ktorý má za cieľ získať od viacerých respondentov názor na konkrétny aktuálny jav alebo udalosť.

 

Priamy prenos  aktuálnej spoločenskej udalosti, ktorú zahlasuje a odhlasuje redaktor alebo hlásateľ. Jadrom prenosu je technická reprodukcia priebehu udalosti.

 

Podrobnejšie oboznámenie poslucháča s významným  aktuálnym spoločenským javom alebo udalosťou. Je podobne koncipovaný ako rámcová správa - ťažisko je na informácii, ale nevyhýba sa ani  vysvetlovaniu  a hodnoteniu.

 

Druh zloženého rozhlasového referátu. Má blízko k spravodajskému prenosu, informácia však nie je vysielaná priamo. Zvyčajne pozostáva  z reportážnych záberov,  pospájaných doplňujúcimi informáciami redaktora.

 

Druh zloženého rozhlasového referátu, ktorý namiesto  zvukových záberov využíva citáty z tlače.

15

 

Monologický žáner, zameraný na vysvetlenie jednej stránky aktuálneho javu alebo udalosti, zvyčajne z nového hľadiska. Obsahuje istú mieru hodnotenia, zväčša je zakončený pointou. Z hľadiska jazyka a štýlu má logicko-pojmový charakter, pre krátky rozsah má tendenciu k zovretejším syntaktickým väzbám.

 

Monologický žáner, zameraný na vysvetlenie (reflektovanie) jednej stránky aktuálneho javu alebo udalosti; od poznámky sa odlišuje najmä používaním umeleckých stvárňovacích prostriedkov - metafory, nadsádzky, irónie,  satiry a pod.

 

Dialogický rozbor, osvetlenie a zovšeobecnenie aktuálneho javu alebo udalosti. Od redaktora sa očakáva značná miera rozhľadenosti v problematike a partnerské postavenie v komunikácii.

 

Osobitný druh publicistického rozhovoru, ktorý má za cieľ získať od viacerých respondentov názor na konkrétny aktuálny jav alebo udalosť na širšom priestore.

 

Kolektívny diskusný rozbor aktuálneho javu alebo udalosti, realizovaný niekoľkými odborníkmi z príslušnej oblasti, ktorú v hlavných obrysoch riadi redaktor, pričom dbá, aby sa otvorené alebo sporné otázky, ako i celková problematika v možnej miere uzatvorili.

 

Kolektívny rozbor alebo posúdenie aktuálnej témy. Vo vysielaní naživo sa do nej zapája poslucháč, či už ako priamy účastník besedy alebo prostredníctvom telefónu.

 

Monologický žáner, založený na subjektívne ladenom rozbore aktuálneho celospoločenského problému, javu alebo udalosti. Na rozdiel od prednášky je viac posunutý  k abstrakcii. Má za cieľ nadviazať s poslucháčom myšlienkový a citový kontakt a vyvolať v ňom záujem o nastolenú problematiku. Rozbor, osvetlenie a zovšeobecnenie javu sa opierajú o životné skúsenosti autora. Zvyčajne je interpretovaná autorom.

 

Žáner, založený na bezprostrednej žurnalistickej reflexii dynamickej, aktuálnej udalosti                    v čase jej trvania. Má umožniť poslucháčovi priame sluchové poznanie aktuálneho javu alebo udalosti premenou reportérovho vizuálneho vnemu na akustické dianie. Rozhlasová reportáž je spojením opisu, rozhovoru, zvukového záberu v nový, vyšší celok podľa určitého plánu. Reportáž môže byť priama, zo záznamu (krátená, nekrátená a šytizovaná) a retrospektívna.

 

Dialogická relácia, postavená na živom kontakte s poslucháčmi prostredníctvom telefonického spojenia. Jej obsahom môže byť aj telefonická súťaž a výber hudby podľa želania poslucháčov. V súčasnosti ide o najfrekventovanejší, ale medzi najmladšími poslucháčmi aj naobľúbenejší typ relácie.

 

15

 

Spätná väzba je pre každého redaktora dôležitý kontrolný mechanizmus. Podľa nej môže skvalitňovať svoju prácu, mal by si preto kvalifikovanú reflexiu na svoj výkon vyžadovať. Spätnú väzbu môžeme rozdeliť na dve časti – na odbornú  spätnú väzbu (poskytovanú spolupracovníkmi, prípadne odborníkmi na vysielanú tému, odborníkmi na komunikáciu a pod.) a na laickú spätnú väzbu, ktorá reflektuje predovšetkým pocity z vysielania. Treba  podotknúť, že pre redaktora sú dôležité obe rovnako.

 

Prvá spätná väzba sa v rozhlase realizuje ešte pred odvysielaním príspevku. Ide o proces, ktorý sa nazýva odposluch.

 

 

Zostrihať materiál na predpísanú dĺžku nie je jednoduchá práca. Takmer každý redaktor sa pri ňom dostane do situácie, keď začne mať dojem, že z materiálu už nemôže vystrihnúť nič, pretože by stratil zrozumiteľnosť. Vtedy je veľmi dôležité aby do prípravy vstúpil niekto iný. Vraví sa tomu potreba „druhých uší“. Nezainteresovaný redaktor veľmi rýchlo postrehne všetky hluché alebo rozvláčne miesta príspevku.

 

 

Nazývame tak bezprostrednú reakciu na vysielanie. Autorovi relácie (príspevku) ju môže adresovať respondent v štúdiu alebo poslucháč prostredníctvom televfónu v živom vysielaní. Priamu spätnú väzbu môžu redaktorovi adresovať aj ostatní členovia vysielacieho tímu (režisér, majster zvuku, hudobný redaktor). Priama spätná väzba podnecuje bezprostednú reakciu a slúži na korekciu vysielania.

 

 

Ide o odozvu na vysielanie po jeho skončení. Môže ísť o verbálne hodnotenie relácie na najbližšej redakčnej porade, písomné hodnotenie relácie na pracovisku, a napokon reakcia poslucháča (verbálna alebo písomná). Nepriama spätná väzba môže mať časový priebeh od niekoľkých hodín po niekoľko týždňov – zvyčajne závisí od frekvencie relácie.

 

 

Špecifickou formou spätnej väzby je počúvanosť istého typu relácie, programu, prípadne rádia. Pre redaktora je dôležitá najmä preto, lebo poukazuje na širší kontext vysielania. Keďže výskum počúvanosti zvyčajne analyzuje reláciu v pätnásťminútových intervaloch, redaktor dostáva cenné informácie o dramaturgickej stavbe relácie. Vzostupná krivka počúvanosti signalizuje, že počas relácie sa počet poslucháčov zvyšuje. Redaktor by sa však mal zamyslieť, či relácia nemá „slabší“ začiatok, pripadne či ju dostatočne propagoval v upútavkách. Zostupná krivka počúvanosti signalizuje, že pre časť poslucháčov je relácia nezaujímavá, a preto počas nej prelaďuje stanicu alebo vypína prijímač. Z dramaturgického hľadiska je potom potrebné rozložiť zaujímavejšie príspevky do tých častí relácie, ktoré vykazujú nižšiu počúvanosť. Poslucháč by však mal vedieť o tom, čo mu redaktor v relácii ponúkne. Zvyšovanie počúvanosti je dlhodobý proces a tímová práca.

 

 

16