1.Stredovek – jeho charakteristika a vplyv kresťanstva v spoločnosti

 

 

2.Mohamed, jeho učenie a rozšírenie

 

Do diania v Európe zasiahli aj vyznávači nového náboženstva, islamu. Pôvodcom dnes tretieho najrozšírenejšieho náboženstva na svete je Mohamed „zvelebovaný“(570-632), ktorý sa narodil v Mekke z kňazského rodu. V mladom veku podnikol so svojim strýkom Abu Talibom obchodné cesty, na ktorých sa zoznámil s kresťanským a židovským náboženstvom. Ako 25-ročný vstúpil do služieb bohatej vdovy Chadižde, s ktorou sa oženil, a tak zbavený hmotných starostí, mohol sa oddať náboženským otázkam o ktoré sa zaujímal. Na osamelej hore pri Mekke mal videnie, ktoré pripisoval archanjelovi Gabrielovi. Vo videní vyšiel rebríkom do neba, kde mu sám Allah dal mnohé poučenia a nariadenia. Ako Alahov prorok hlásal oddanosť do božej vôle a hlásal veriacim ako odmenu na druhom svete raj plný zmyselnosti. Podstatou Mohamedovho učenia bol prísny monoteizmus poznačený však extrémnym fatalizmom. Náboženské úkony – obradné umývanie, modlitba päťkrát denne, pôst v mesiaci ramadán, púť do Mekky – silne pôsobili na fantáziu orientálcov. Odchod kazateľa Mohameda z Mekky do Mediny (622) sa pokladá za začiatok nového letopočtu (hedžra). V Medine sa v prorokovi stala veľká zmena. Z vizionára a náboženského fanatika sa stal vodca vojska a vyhlásil boj proti neveriacim za svätú povinnosť. Zomrel na zimnicu ako 62 ročný.

Krátko po smrti Mohameda zasiahla mohutná arabská expanzia Byzanciu, Perziu, Afriku a Európu. Rozpínavosť moslimov sa podarilo v Európe zastaviť Karolovi Martelovi v bitke pri Tours a Poitiers v r.732.   

 

3.Kristinizácia strednej Európy po sťahovaní národov

 

V období od 8. do 11.stor. sa aj východoeurópske národy priklonili ku kresťanstvu. Tento stav spôsobilo niekoľko faktorov. Náboženský (prijatie posolstva misionárov), ale aj politický (pre Rím a Frankov, ako aj pre Carihrad to znamenalo rozšírenie svojho vplyvu). Z tohto pohľadu mohlo byť prijatie kresťanstva stanovené ako súčasť zjednocujúcej politiky orientovanej na Franskú ríšu alebo na Byzanciu, ktoré s touto vierou patrili k najsilnejším a kultúrne vedúcim krajinám.

  Zo Slovanov prijali vieru najprv južní Slovania: Chorváti v 7.stor. prostredníctvom misionárov vyslaných Rímom, Srbi potom, čo si ich podmanil cisár Herakleitos, Slovinci (Korutánsko) v druhej polovici 8.stor. prostredníctvom misionárov z biskupstiev Salzburg a Passau, Bulhari v 9.stor.

  Do Čiech začalo kresťanstvo prenikať z Bavorska v prvej polovici 9.stor. (podľa správy Fuldských análov Ľudovít Nemec prijal r.845 štrnásť českých veľmožov túžiacich po kresťanstve).

 

4.Začiatky kresťanstva na Veľkej Morave

 

  Obyvatelia dnešného územia Slovenska prišli do styku s kresťanstvom najmä prostredníctvom obchodných a vojenských kontaktov. Významnú úlohu v tomto zmysle zohrala starobylá kresťanská obec Aquilei, kde bolo biskupstvo od ranokresťanských čias. 

  Priame styky predslovanského obyvateľstva na našom území s kresťanstvom siahajú do druhej polovice druhého storočia. Rímsky cisár Marcus Aurelius (161-180) osobne viedol vojenskú výpravu proti Markomanom a Kvádom, ktorí obývali časť nášho územia. V tých časoch sa stala podivuhodná udalosť, ktorú sám cisár pokladal za nadprirodzenú. Ide o udalosť, ktorú opísal Eusebios nasledovne: „Keď cisár Marcus Aurelius viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd, cisár vraj nevedel, čo si počať. Vtedy vojaci Militénskej légie, ktorá sa vyznačovala a aj teraz vyznačuje svojou vernosťou, keď sa už šíky zhromažďovali proti nepriateľom, pokľakli si na zem podľa nášho (t.j. kresťanského) zvyku a predniesli Bohu svoje modlitby. Nepriatelia pri pohľade na takýto nevídaný čin zostali celkom zarazení. Anály však zaznačili ešte mnoho podivuhodnejšiu vec. Naraz sa začalo blýskať a hrmieť, takže strach zahnal a rozprášil množstvo nepriateľov. Hneď potom prišiel prehojný dážď a (zásluhou) tých, čo sa modlili k Bohu, nečakane zotavil vojsko, už-už hynúce od smädu“ (Ecclesiasticae Historiae)    

Prítomnosť rímskeho vojska, ktoré chcelo rozpínať svoju právomoc ďalej na sever, je dokázaná aj na území dnešného Trenčína z rokov 179-180.

  Napriek tomu však nemožno povedať, že kresťanstvo zapustilo korene medzi obyvateľstvom žijúcim na našom území. Najnovšie archeologické výskumy na rímskych lokalitách na južnom Slovensku dosvedčujú prítomnosť kresťanov v 4.storočí predovšetkým v Bratislave-Rusovciach. Taktiež Kristov monogram vložený do kolesa objavili archeológovia v Cíferi na fragmente skleného pohára.

  V 4.stor. preniklo kresťanstvo aj hlboko do vnútrozemia našej vlasti, o čom svedčí aj správa, v ktorej sa spomína, že kráľovná Markomanov Frigitil prosila od milánskeho biskupa sv. Ambróza kresťanských misionárov (Vita Sancti Ambrosi).

  Obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v Panónii v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti. Po roku 582 sa už nespomína sirmijské biskupstvo, lebo mesto spustošili Avari a koncom 6.stor. zanikla cirkevná organizácia v Panónii. Rímske, alebo romanizované obyvateľstvo, oboznámene s kresťanstvom, postupne odumieralo, ale prvky kresťanskej kultúry sa zachovali aj počas avarskej okupácie.

  Sťahovanie slovanských kmeňov zo zakarpatskej oblasti do nových sídlisk v karpatskej kotline prebiehalo v niekoľkých etapách, no v druhej polovici 5. a v 6.stor. bolo už osídlenie dokončené       

 

  Podľa Fredegarovej kroniky sa franský kupec Samo so svojou družinou v boji proti Avarom vyznamenal mimoriadnou odvahou. Víťazní Slovania ho r.623 zvolili za svojho kráľa, ktorý im vládol do r.658. Samo sa osvedčil nielen ako bojovník, ale aj ako diplomat. Nadviazal kontakty s franskou ríšou s ktorou mali Slovania čulé ekonomické styky.

  Po zániku Avarskej ríše (avarsko-franské vojny vypukli r.791) vznikli v Panónii výhodné podmienky pre rozsiahlu misijnú prácu. Toto územie bolo začlenené do Franskej ríše ako marka.  

  Roku 796 veľmi horlivú aktivitu rozvinul významný teológ a pedagóg na dvore Karola Veľkého – Alkuin z Yorku. Biskupovi Arnovi, ktorý sprevádzal franské vojská, napísal list, aby v dobytej krajine bol skôr kazateľom nábožnosti, ako výbercom desiatkov. V tom istom roku zvolal Karlov syn Pipin vo vojenskom tábore na brehu Dunaja synodu, na ktorej sa prerokovali problémy pokresťančenia slovanského a avarského obyvateľstva v Panónii. Rozsiahlu misijnú prácu mali rozvinúť aquilejskí kňazi spolu s franskými misionármi.

  Začiatkom 9.stor. sa slovanské kmene pri strednom Dunaji politicky zjednocujú na základe príbuzných kmeňových skupín. Ich etnický názov bol Sloveni. Onedlho sa vytvorili dva nadkmeňové útvary: Moravské a Nitrianske kniežatstvo, ktoré delili Malé a Biele Karpaty. Z tohto obdobia poznáme aj prvých vladárov: Mojmír vládol v Moravskom a Pribina v Nitrianskom kniežatstve. V r.836 došlo k politickému zápasu, z ktorého víťazne vyšiel Mojmír (836-846) a Nitrianske kniežatstvo pripojil k svojmu panstvu. Ich spojením vznikol väčší a silnejší útvar pod menom Veľká Morava.

  Knieža Rastislav (846-870) ako múdry štátnik orientoval svoju politiku na upevnenie nezávislosti krajiny. Preto sa obracia na pápeža Mikuláša I.(858-867) so žiadosťou o osamostatnenie ríše po stránke cirkevnej a o zriadenie vlastného biskupstva. Pápež žiadosť síce nezamietol, no oddialil. Keďže vec pomerne súrila, v polovici r.862 sa Rastislav obrátil na byzantský dvor k cisárovi Michalovi III.(842-867). Ten ochotne vyšiel v ústrety Rastislavovmu posolstvu, lebo v ňom iste videl aj vhodnú politickú príležitosť rozšíriť svoj vplyv smerom na Západ. Na splnenie Rastislavovej žiadosti cisár vybral dvoch solúnskych bratov Konštantína a Metoda.       

  Cisár zvolil správne: boli to vzdelaní muži hlbokej viery, dobrých mravov, skúsení diplomati ovládajúci miestne macedónske nárečie, blízke reči ľudu na misijnom území. Metod (815) bol právnik a pôsobil aj ako správca provincie, v ktorej žili aj Slovania. Po desaťročnom účinkovaní medzi Slovanmi vstúpil do kláštora a prijal rehoľné meno Metod. Jeho brat Konštantín (827) sa stal bibliotekárom a profesorom na vysokej škole v Carihrade.

  Asi r.860 obaja bratia absolvovali dôležitú misiu ku Chazarom, kočovnému národu žijúcemu severne od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom.

  Pretože Sloveni nemali svoje písmo, Konštantín v spolupráci s Metodom zostavil písmo – hlaholiku, a začal prekladať výber z evanjelií a bohoslužobné texty podľa byzantského rítu. Po štyridsiatich mesiacoch namáhavej práce r.867 solúnski bratia putujú do Ríma, kde mali podať správu o misijnej činnosti. Zároveň chceli dať vysvätiť niektorých zo svojich žiakov. V Ríme sa im dostalo prijatie samým pápežom Hadriánom II. Metod a niektorý žiaci moravskej školy boli teda v Ríme vysvätení. Chorľavý Konštantín však vstúpil v Ríme do kláštora, prijal rehoľné meno Cyril a po krátkom čase r.869 zomrel. Cyril bol s veľkou úctou pochovaný v bazilike sv. Klimenta a uctievaný ako svätec.

  Metod sa spolu so svojimi kňazmi vracia k Slovenom. Cestou sa zastavili na Blatnohrade u Koceľa (syn Pribinu). Koncom r.869 Koceľ posiela Metoda s dvadsiatimi učeníkmi opäť do Ríma so žiadosťou, aby pápež vysvätil Metoda za biskupa. Pápež Hadrián II. tejto žiadosti vyhovel. Obnovil tak dávno zaniknuté panónske arcibiskupstvo (Sirmium) a pôsobnosťou aj na území Moravy a vymenoval Metoda za panónskeho a moravského arcibiskupa a pápežského legáta.

  Bulou Gloria in altissimis Deo, adresovanou Svätoplukovi (871-894), Hadrián II. oznamuje, že potvrdil používanie slovanskej liturgie. Obnovenie sirmijskej metropoly vyvolalo veľké rozhorčenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u Ľudovíta Nemca (850-875) dokazovaním svojich nárokov na Panóniu.

  Medzitým sa aj v Moravskej ríši zmenila situácia. Rastislavov synovec Svätopluk sa vzoprel proti svojmu strýkovi, podvodom ho zajal a vydal Nemcom. Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale dostal milosť. Oslepili ho a uväznili v kláštore. Svätopluk, napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia.

  Metoda vracajúceho sa z Ríma, zajali vojenské družiny franského kléru. V Regensburgu bol súdený za porušovanie ich jurisdikcie a internovali ho do kláštora vo Švábsku. Až r.873 na príkaz pápeža Jána VIII. bol arcibiskup Metod prepustený a prichádza na Moravu. Jeho spory s franským duchovenstvom však neutíchajú. R.879 obžalovali Metoda u pápeža z bludárstva a z konania liturgie v slovanskom jazyku, čo mu Ján VIII.(872-882) po oslobodení z väzenia zakázal, a preto Metod opäť odchádza do Ríma a vysvetľuje všetky falošné obvinenia.

  Z Ríma sa Metod vracia s bulou Industriae tuae,  ktorej pápež oznamuje, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti biskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie Svätopluka pod ochranu „svätého Petra“. Na Svätoplukovu žiadosť vysvätil pápež Vichinga za nitrianskeho biskupa – mal byť vo všetkom podriadený arcibiskupovi Metodovi. No Viching nerešpektoval Metodovu nadriadenosť a robil proti nemu intrigy. Metod, vyčerpaný ustavičnou prácou, poznačený utrpením, ešte pred smrťou určuje svojho nástupcu – Gorazda, ktorý pochádzal z tohto územia.

  Rozbroje medzi franským a slovanským kňazstvom vyústili po Metodovej smrti do zákazu slovanskej liturgie a vyhnania jeho žiakov.             

 

  V neúnavnej práci pri šírení Evanjelia na našom území majú svoj podiel aj spolupracovníci solúnskych bratov. Z pomerne veľkého počtu spolupracovníkov vyniká sv. Gorazd. Ten patril ku skupine klerikov z vyšších spoločenských vrstiev. Roku 885 vzrástol počet Metodových žiakov na dvesto. Gorazd v tom čase už určite pomáhal pri vedení vysokej školy.

  Pri Gorazdovej voľbe vychádzal Metod z pomerov 9.stor., keď sa ľudia delili na slobodných a poddaných. V tomto prostredí nebolo možné, aby nástupcom v arcibiskupskom úrade bol niekto iný ako syn niektorého vplyvného moravského veľmoža, ktorý mal vážnosť a podporu u kniežat.

  Po Metodovej smrti r.885 sú životné cesty Gorazda a jeho spoločníkov nejasné. Nemeckí žoldnieri dostali rozkaz vyhnať žiakov arcibiskupa Metoda za hranice Moravskej ríše. Avšak medzi učeníkmi, ktorí museli opustiť Svätoplukovu dŕžavu, sa Gorazd vôbec nespomína. Po prepustení z väzenia sa Gorazd pravdepodobne utiahol na dvorec niektorého veľmoža. Viching nemohol Gorazda vyhnať z Moravy, lebo pochádzal z domáceho vznešeného rodu.

  Po zmene situácie, keď r.900 alebo krátko predtým prišli do Moravskej ríše legáti pápeža Jána IX.(898-900) arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, aby reorganizovali provinciu a vysvätili arcibiskupa a troch biskupov, je veľmi pravdepodobné, že arcibiskupom sa stal Gorazd. Knieža Mojmír II.(894-906) iste informoval legátov o nečestnosti Vichinga, ktorý opustil biskupstvo v Nitre.

  Gorazdove cesty po rozpade Moravskej ríše sú zahalené tajomstvom. Hovorí sa o jeho pobyte v Čechách, Poľsku a Bulharsku, kde je zaradzovaný do zoznamu svätých Sedempočetníkov (Cyril a Metod, Kliment, Naum, Gorazd, Sáva a Angelár).   

 

 

 

 

5.Pápežský štát – jeho vznik a dôsledky

 

Cirkevný štát vznikol, tak ako každý iný štát vývojom prirodzených okolností. Pri jeho vzniku však zohrával dôležitú úlohu pápež. Počiatky tohto štátu siahajú veľmi ďaleko. Už pred obdobím Konštantína Veľkého nadobudla Cirkev z darov a odkazov veriacich majetok. Po oslobodení kresťanstva tento majetok silne vzrástol. Sám Konštantín daroval pápežovi Silvestrovi svoj palác Laterán a rozsiahle majetky. Jeho čin nasledovali aj bohaté senátorske rodiny a svoj majetok zanechávali sv. Petrovi (patrimonium Petri). Svoj majetok šíril nielen v Taliansku ale aj v Gálii, Afrike a Malej Ázii. Pre svoj majetok a cirkevnú dôstojnosť získali pápeži aj značné politické práva. Prenesením cisárskeho dvora z Ríma do Carihradu stratil chudobný ľud Ríma svojho živiteľa, a tak starosť o ľud prešla na pápeža. Pápež chránil svoj ľud aj pred nepriateľmi najprv len darmi nepriateľom a príhovormi, no neskôr už aj vlastnou obrannou mocou. Politický význam pápeža vzrástol, keď Odoakar r.476 zničil západorímsku ríšu. Keďže východorímski cisári nebránili Rím proti barbarom, pápež bol nútený chrániť toto územie sám (Lev Veľký r.425 pred Atilom a r.455 pred Genzerichom). Po páde panstva Ostrogótov zriadil Justinián I. ravenský exarchát, ktorého cieľom bolo chrániť Taliansko. Exarchovia však vykorisťovali ľud a starosť ostala na pleciach pápeža. Zatiaľ čo sa východ a západ zaoberal problematikou obrazborectva, v oblasť talianska zvyšovali svoje pôsobenie  Longobardi. V boji proti Longobardom požiadali pápeži o pomoc v prvom rade Carihrad, no ten na ich výzvu neodpovedal a tak sa pápeži obrátili na Frankov. Priateľstvo medzi pápežom a Frankmi postupne rástlo a pápež Zachariáš potvrdil Pipina za ich kráľa. Pipinovi sa čoskoro naskytla príležitosť odmeniť sa za jeho uznanie. Longobardi obsadili Ravenu a ohrozovali Rím. Pápež Štefan, ktorý sa márne odvolával na Carihrad sa preto rozhodol osobne odcestovať k Pipinovi s žiadosťou o pomoc. Ten ho prijal s veľkou úctou a sľúbil mu, že mu vráti rímske vojvodstvo a ravenský exarchát. Tento svoj sľub samozrejme aj splnil. Kráľovská komisia položila kľúče 20. miest na hrob sv. Petra ako znak, že kráľ daruje toto územie sv. Petrovi. Tak vznikol cirkevný štát.       

 

6.Obnovenie západného cisárstva – Karol Veľký

 

Nová orientácia Franskej ríše na Rím, ako ju cirkevnou reformou začal arcibiskup Bonifác a pokračoval v nej franský kráľ Pipin, vychádza zo situácie, o ktorú sa zaslúžili Byzantínci a Longobardi.

  Korunovácia franského panovníka Karola Veľkého za rímskeho cisára (24.12.800) hlboko zasiahla nielen do dejín Cirkvi, ale zmenila aj obraz politickej situácie v Európe. Správa o tomto úkone sa však zdržiavala každej chvály. Nie preto, že by bol prípad považovaný za málo dôležitý. Byť vyhlásený za Imperátora a Augusta znamenalo vstúpiť do veľkej rodiny rímskych cisárov. Akt bol zároveň vyzdvihnutím Západu a odmietnutím cisára z Carihradu, ktorého nároky na trón po zosadení západorímskeho cisára Romula Augustula Germánom Odoakerom (r.476) sa rozšírili aj na západnú časť ríše.

  Čin pápeža Leva III.(795-816) bol oveľa viac ako iba gestom vďačnosti za Karolovu pomoc proti ohrozovateľom Ríma. Už po viaceré generácie sa udržovali užšie kontakty medzi pápežom a panovníkmi franskej ríše. Zblížili ich životne dôležité záujmy na oboch stranách. Kráľovstvo potrebovalo pomoc Cirkvi pre svoju vnútornú politiku. Keď sa za vlády Merovejovcov koncentrovala skutočná moc v rukách majordómov, pričom kráľ zostával v pozadí, títo potrebovali na prevzatie moci súhlas Cirkvi. Preto sa Pipin obrátil na pápeža, či je dobré, keď sú v ríši králi bez kráľovskej moci. Pápež Zachariáš mu povzbudzujúco odpovedal: „ je lepšie, keď sa kráľom volá ten, kto má moc, než ten, čo ju nemá – aby nebol porušený poriadok“.   

  Nato poslal Pipin Meroveja Childericha III. do kláštora, dal sa na kráľovskom zhromaždení v Soissons zvoliť za kráľa a pomazať franskými biskupmi roku 751. Jeho kráľovstvu sa tak dostalo náboženské posvätenie, čo mu zabezpečovalo lojalitu Cirkvi a poddaným dal tým najavo, že akt neposlušnosti sa pokladá za vzburu proti Bohu.

  Pápeži zasa videli, že po páde Západorímskej ríše sú vydaní napospas nájazdom kočovných kmeňov. Byzancia bola ďaleko a jej pomoc prichádzala neskoro a v nedostatočnom množstve. Pre Rím sa stal ich biskup uznávanou hlavou štátu, ktorý sa staral nielen o veci cirkevné, ale ochránil obyvateľov i pred mečmi Hunov vtedy, keď Lev I. r.452 tiahol proti Attilovi do Mantovy a odvrátil ho od nájazdu na Rím, alebo r.455 si od vandalských dobyvateľov vynútil sľub, že ušetria mesto od vraždenia a vypálenia. Pápežom už dávno predtým pripadala v Ríme a okolí funkcia ďaleko presahujúca prísne cirkevný rámec. Po páde Západorímskej ríše sa k nim ľud obracal ako k jedinej autorite.

  Aj keď sa cisárovi Justíniánovi I. podarilo po víťazstve nad Vandalmi a Ostrogótmi ešte raz obnoviť vážnosť rímskeho cisárstva, ďalšie obdobie prinieslo nové nebezpečenstvo. Z Balkánu ohrozovali ríšu Slovania a Avari.

  Od polovice 8.stor. prišlo nové nebezpečenstvo: Longobardi. Už r.739 sa Gregor III. obrátil na Karola Martela, franského majordóma, a s jeho pomocou dohodol s kráľom Longobardov Luitprandom 20-ročný mier. Avšak za vlády nového panovníka Aistulfa (od r.749) dobyli Longobardi Ravennu (r.751) a pochod na Rím bol už iba otázkou času. Pápež znovu hľadal pomoc u Frankov. Štefan II.(752-757) dokonca sám šiel do Gálie, aby sa tam stretol s Pipinom (r.754). Kráľ ho ubezpečil o pomoci a Rím naozaj ochránil pred obsadením. Pápež zas potvrdil Pipina ako kráľa, a jeho synom prepožičal titul Patricius Romanorum, t.j. označenie, ktoré bolo obvyklé vyhradené pre byzantského zástupcu v Ravenne.           

  Pipinova pomoc ochránila Rimanov nielen predtým, aby sa stali korisťou Longobardov, ale pomohla brániť aj pápežský, resp. cirkevný majetok, Patrimonium Petri (Petrovo dedičstvo). Od čias Konštantínových darov sa majetky rímskej Cirkvi naďalej rozrastali. Tento majetok, potvrdil Pipin po svojich víťazstvách nad Aistulfom a svojvoľne ho rozšíril o Ravennu a niektoré mestá ležiace južne od nej.

 

7.X. storočie – saeculum obscurum

 

  Verdunskou zmluvou (843) dochádza k rozdeleniu Karolovej ríše na tri časti a roku 890 k jej zániku, čím sa narušila jednota spoločenstva západných národov. Právomoc prechádza do rúk rímskych veľmožov, ktorí v značnej miere zasahovali do života Cirkvi.

  Obdobie rokov 880-1046, t.j. do počiatku reformy, je označovaný ako saeculum obscurum (temné storočie). 48 pápežov tejto epochy ale nemožno označiť za nehodných či neschopných. Väčšinou však obraz rímskeho stolca nezodpovedal univerzálnemu významu. Poklesol na úroveň biskupstva a stal sa ako iné vtedajšie biskupstvá predmetom politických záujmových bojov panovačnej šľachty. Tieto spory nesú hlavnú vinu na smutných pomeroch, lebo odvtedy, čo nejestvoval cisár, bola služba pápeža bez ochrany vydaná do rúk rímskej šľachty.

  Obraz súdneho procesu s mŕtvolou pápeža Formosa (891-896) na začiatku tohto obdobia nebol, žiaľ, ojedinelým prípadom, aj keď v inej forme. Pretože Formosus povolal proti vládnucej strane na pomoc nemeckého kráľa Arnulfa, usporiadal jeho nástupca Štefan VI.(896-897) nad mŕtvym súd: Formosovu mŕtvolu po deviatich mesiacoch vytiahli z hrobu, obliekli do pápežského rúcha, odsúdili a nakoniec hodili do Tiberu. Rímsky ľud, pobúrení zneuctením mŕtvoly, sa zmocnil Štefana, vrhol ho do väzenia a zahrdúsil.

  Zásluhou pápeža Sergia III.(904-911) sa v Ríme dostala k moci tusulská strana vedená Teofylaktom. Niekoľko desaťročí ovládala Rím aj pápeža Teofylaktova manželka Teodora. Bežnými sa stali bezuzdné stranícke boje, veľká mravná skazenosť a túžba po moci. Pápež boli dosadzovaní a zosadzovaní, vyhnaní, väznení a vraždení. Pápežská autorita po vonkajšej stránke utrpela najmä vtedy, keď za pápeža bol dosadený Marosiin vnuk 17-ročný Octavián, ktorý prijal meno Ján XII.(955-964).      

 

8. Obrazoborectvo na východe. Druhý nicejský koncil.

 

Rozdielnosť medzi Východom a Západom začala narastať aj v otázke uctievania obrazov, ktoré bolo veľmi obľúbené a rozšírené medzi kresťanmi, ako o tom svedčia početné zachované zobrazenia Krista v katakombách a prvých kresťanských kostoloch. Najmä vo východnej cirkvi zásluhou kláštorov, kde vznikali diela s kresťanským motívom – ikony a mozaiky, bola úcta k zobrazeniam veľmi veľká. Snem v Carihrade (2.trulánsky r.692) sa vyslovil za výtvarné zobrazovanie Krista, hoci mnohí biskupi boli proti, lebo kde-tu sa objavovali nesprávne prejavy v súvislosti s uctievaním obrazov.

  Cisár Lev III.(716-741) po jednotlivých čiastočných zákazoch (r.726 a 728) vydal r.730 zákaz uctievania obrazov pre celú ríšu, čím sa kresťania rozdelili do dvoch skupín – ikonoklasti a ikonoduli. Väčšina pod vedením mníchov sa zasadzovala za zachovanie obrazov. V mnohých oblastiach pritom zohrala veľkú úlohu politická situácia v Taliansku, kde sa pápež Gregor III.(731-741) na rímskej synode vyslovil proti cisárskemu opatreniu, čím sa rozpor medzi Východom a Západom opäť vyostril.

  Synoda v Hierei r.754 za cisára Konštantína V.(741-775) nariadila zničiť všetky obrazy s náboženským motívom. Územím Byzantskej ríše prešla vlna vzbúr, prenasledovaní a popráv najmä mníchov, ktorí boli obrancami obrazov. Tento stav trval s prestávkami vyše sto rokov. Carihradský patriarcha Germanus a najväčší teológ tých čias Ján Damascénsky (+754) sa slovom, ale aj písomne postavili cisárovi na odpor.

  Až cisárovná Irena (780-802) matka a regentka Leva IV. obrazoborecký boj zastavila a riešila otázku uctievania obrazov. R.786 zvolala 2.nicejský koncil (7.všeobecný – posledný všeobecný koncil, na ktorom sa zišli zástupcovia východnej a západnej cirkvi). Koncil vyjasnil spor tým, že rozlíšil pojmy uctievanie a klaňanie. Klaňanie (latreia) náleží jedine Bohu. Úcta (proskynesis) sa môže vzdávať aj Božím tvorom. Podľa uznesenia snemu hodnota posvätného obrazu (ikony, gr. eikon) nie je v ňom samom, ale v tom, že vedie k svätcovi, príp. ku Kristovi, ktorého zobrazuje: Kto uctieva obraz, ctí si tým zobrazeného.

  Spor, ktorý bol na Východe vyriešený, sa však v inej forme preniesol na Západ a to v dôsledku chybného prekladu aktov nicejského snemu (v ktorom slovo veneratio sa zmenilo na adoratio). Ale hlbšou príčinou bola politické napätie medzi franskou ríšou a Carihradom a prestíž Karola Veľkého. Karol Veľký videl v počínaní cisárovnej Ireny, ktorá sa postarala o vyriešenie vieroučného problému, určitú nerovnoprávnosť, keďže si nevyžiadala jeho mienku. Chápal to ako osobnú urážku, čo sa prejavilo aj v odmietnutí politického sobáša jeho dcéry Rotrundy s Ireniným synom Konštantínom VI.

  Cisár Karol dal podnet na spísanie tzv. Libri Carolini r.790, spisu, v ktorom spochybnil Nicejský snem. Jeho autori, Alkuin alebo skôr Teodulf Orleánsky, sa z hľadiska hodnotenia koncilu dopustil omylu (najmä preto, že nepoznal grécky jazyk), lebo latinský preklad má pre grécke termíny proskynesis a latreia len jedno vyjadrenie: adoratio. Spis bol chápaný ako protest Franskej ríše proti nárokom Byzantskej ríše, a t nielen v politickej, ale (mylne) aj v dogmatickej oblasti. Protest proti uzneseniu Východu vidieť aj v tzv. frankfurtskej synode z r.794, ktorá sa vyhlasovala za všeobecný koncil; nikdy však nedosiahla potvrdenie pápežom.

    Ani po teologickom vyriešení sporu však na Východe vec vyriešená prakticky nebola. Sporom sa zaoberali niektoré ďalšie synody, až konečne r.842 bola katolícka náuka o úcte obrazov definitívne prijatá, najmä zásluhou cisárovnej Teodory (842-856). Na pamiatku víťazstva úcty obrazov bol zavedený vo východnej cirkvi sviatok „ortodoxie“, ktorý sa prvý raz slávil 19.februára 843 a miesto vo východnej liturgii má až dodnes.

 

9. Východná schizma.

 

  Gréckou alebo východnou schizmou sa od mystického Kristovho tela odtrhla celá východná cirkev: Malá Ázia, Balkánsky polostrov, Rusko. Táto rozluka trvá i dnes. Stredoveký formálny rozkol bol nevyhnutným výsledkom celého starovekého cirkevno-politického vývoja na Východe a má kultúrny a cirkevno-politický ráz. Ku kultúrnym patrí rozličnosť reči, povahy a národného charakteru Grékov a Rimanov. Ich povahová rozdielnosť sa prejavila aj v teológii, literatúre a zákonodarstve Cirkvi. Dôležitejšie sú však príčiny cirkevno-politické. Prenesením cisárskeho sídla do Carihradu (330) povstalo na Východe nové stredisko pre cirkevný a politický rozvoj. Tak postupne dochádzalo k povyšovaniu Carihradu nad Starým Rímom a zároveň prenášaní právomocí aj na carihradského biskupa, ktorý postupne odmietal podriadenosť pápežovi. Východ zároveň ťažko znášal, že pápež na troskách byzantského panstva v Taliansku zriadil cirkevný štát, a za ochrancu si zvolil franského kráľa.  

  Zo všetkého vidieť, že Východ a Západ už dávno neboli svoji a stačilo tým rozdielom dať akýkoľvek malicherný dogmatický podklad, a bol hotový formálny rozkol. Ten prepukol za patriarchu Focia. 

  V spore o kreslo patriarchu sa Ignác (syn cisára Michala I.), ktorý bol prinútený odstúpiť, odvolal na pápeža proti svojmu nástupcovi Fociovi, ktorého podporoval cisársky dvor. Focios sa okrem toho domáhal i súdnej právomoci v južnom Taliansku a bojoval proti účinkovaniu rímskych misionárov v Bulharsku. Mikuláš I.(858-867) poznal jeho nekalé úmysly a žiadal o jeho zosadenie. Výsledkom bola  synoda východných patriarchátov (Antiochia, Alexandria, Jeruzalem, Carihrad), ktorá – v prítomnosti cisára – vylúčila rímskeho biskupa z Cirkvi pre herézu.

  Táto schizma našťastie netrvala dlho. Neschopného cisára Michala III. zavraždili a nový cisár Bazilius I. Macedónsky (867-886) povolal späť starého patriarchu a opäť sa spojil s Rímom. Focios bol r.869-870 na koncile v Carihrade (8. všeobecný koncil) exkomunikovaný na rozkaz pápeža Hadriána II.(867-872). Avšak už o osem rokov neskôr bol opäť patriarchom. Po smrti Ignáca (+877) sa s cisárovým súhlasom opäť mohol ujať svojho starého úradu.  Pápež Ján VIII.(872-882) ho mienil uznať iba ak vysloví ľútosť nad svojim chovaním v minulosti. Ten to však odmietol a svoje postavenie patriarchu zastával až do cisárovej smrti. Jeho nástupca Lev VI.(886-911) Focia zosadil z politických dôvodov a poslal ho do kláštora, kde r.891 zomrel. Z toho je zjavné, ako hlboko zasahovali politické a cisárske záujmy do vnútrocirkevného života.

  Schizme sa však už ťažko dalo zabrániť. Patriarcha Cerularius (od r.1043) spory medzi Východom a Západom priviedol do kritického bodu. Ťažko povedať, čo ho viac podnecovalo: úmysel zabrániť pápežskej jurisdikcii v južnom Taliansku alebo zmenšiť „deformácie“ (v jeho očiach) v západnej cirkvi, či jeho ctižiadosť vykonávať vo východnej cirkvi funkciu podobnú pápežovi... V každom prípade viedol dôslednú a vedomú dištančnú kampaň. R.1053 zatvoril v Carihrade latinské kostoly a kláštory. Listy napísané z jeho poverenia ostro kritizovali západné „omyly“ napr. že na zhotovenie hostie používa nekvasený chlieb (azyma), že vraj jedia mäso zo zadusených zvierat, že vynechávajú Aleluja v pôstnom čase, že ich kňazi sa nesmú ženiť.

  Rím nemohol zniesť tieto útoky. Kardinál Humbert, ktorého Lev IX. poveril vyvrátením obžaloby, odišiel aj s legátmi do Carihradu. Ľud a patriarcha Cerularius boli však úplne proti Rímu. Nato siahol Humbert k rezolútnemu kroku a položil 16.júla 1054 na hlavný oltár chrámu sv. Sofie exkomunikačnú bulu proti patriarchovi a jeho prívržencom. 

  Pamätný 16.júl 1054 sa stal dňom odluky trvajúcej až do dnešných, aj napriek tomu, že ani jedna zo strán neexkomunikovala tú druhú. Do tejto schizmy boli postupne zatiahnuté aj cirkevné spoločenstvá závislé od Byzancie: Rusi, Bulhari, Srbi.

  Ako málo ťaží toto rozštiepenie individuálne osoby, ukazuje skutočnosť, že sa od neho neskôr neupustilo a neboli úspešné ani pokusy o opätovné nastolenie jednoty Cirkvi (ako napr. na 2.koncile v Lyone r.1274 alebo na zjednocujúcom koncile vo Ferrare-Florencii r.1439). Až v tomto storočí sa zlepšili vzťahy s ortodoxnou cirkvou, čo viedlo k tomu, že 7.decembra 1965 sa v Ríme i V Istanbule (niekdajšom Carihrade) v tú istú hodinu zrušila exkomunikácia z.r.1054.     

   

10.Hierarchia a duchovenstvo v rannom stredoveku. Vývoj jednotlivých sviatostí.

 

11.Vrcholný stredovek – charakteristika.

 

  Cirkev si získala v období posledných rokov pre kresťanstvo nové európske národy. Nakoľko potrebovala svetskej ochrany a z Carihradu ju nedostala, obrátila sa ku germánskym národom. Pápež sa postavil pod ochranu obnoveného západného cisárstva, ktoré ho síce bránilo pred vonkajším nepriateľom, no vnútorne sa ho zmocňovalo. Avšak z clunského kláštora veje nový duch, v ktorom sa Cirkvi podarí oslobodiť sa spod svetskej nadvlády (investitúra, Gregor VII.) a vnútorne sa zreformovať (sv. Bernard, sv. František). Pápežstvo dosiahne vrchol svojej moci a uháji si ju v ťažkých bojoch s cisárstvom (Barbarosa, Fridrich II.). Pod pápežstvom zjednotené západne kresťanstvo cíti dosť sily, aby podstúpilo k najväčšiemu stredovekému podujatiu – križiackym výpravám. Pápežstvo sa snaží pripútať Východ k Západu. Obnovením cirkevnej disciplíny sa zdvihne úroveň kléru a rehoľný život sa obohatí novými rehoľami. Cirkevná veda dosiahne v období scholastiky a mystiky veľký rozkvet a rozvíja sa románsky sloh a gotika.         

 

12.Rehoľa benediktínov a clunská reforma.

 

  Rozkladom Karolingovskej kultúry upadol i cirkevný život a vznikol neporiadok. Bola potrebná hlboká reforma. Mravný úpadok sa však nedal odstrániť politickými zásadami, ale iba asketickým duchom. Bol to predovšetkým clunský kláštor, v ktorom ožil mníšsky ideál sv. Benedikta.

  Sv. Bendikt z Nursie sa narodil r.480 v Nursii v Umbrii v šľachtickej rodine. Študoval v Ríme, ale už ako 14-ročný chlapec sa uchýlil do Sabinských vrchov, kde tri roky žil podľa príkladu egyptských pustovníkov. R.529 založil kláštor na vrchu Monte Cassino, ktorý sa stal kolískou benediktínskej rehole. Tu zostavil svoje rehoľné pravidlá, pozostávajúce zo 73 kapitol, presiaknuté asketickým duchom a organizačnou dokonalosťou. Zomrel r.543. Heslom jeho rehole bolo „ora et labora“, čiže „modli sa a pracuj“.  

  Táto myšlienka sa rozšírila nie len v kláštoroch ale aj medzi svetskými kňazmi. Pritom sa neobmedzovala iba na Francúzsko, ale prešla aj do Nemecka a Talianska. Organizovala sa silná reformná strana tak medzi rehoľníkmi, klérom ale aj laikmi. Cisár Otto III.(„cisár a mních“, priateľ Silvestra II.). V dobe pápeža Leva IX.(1049-54) vnikol reformný duch i do najvyššieho cirkevného vedenia. Lev IX. už ako toulský biskup stál v úzkom spojení s clunským kláštorom a do Ríma zobral aj mladého mnícha Hildebranda. Reformné hnutie sa však neuspokojilo len s nábožensko-mravnou obnovou mníšstva a kléru, ale snažilo sa o reformu celej Cirkvi. Jej hlavným cieľom sa teda stalo oslobodenie Cirkvi od svetskej nadvlády. Clunský program narazil na silný odpor nie len v radoch panovníkov a šľachty ale aj u vysokého kléru, ktorý bol spriaznený so svetskými pánmi.        

 

13.Pápež Lev IX. a reformné hnutie. Pápež Gregor VII a význam pre Cirkev.

 

  Po smrti Alexandra II. kardináli jednomyseľne zvolili za pápeža kardinála Hildebranda, ktorý prijal meno Gregor VII.(1073-85). Bol odchovancom clunského kláštora a radcom 5 predošlých pápežov. Vo svojej činnosti je vzorom stredoveku, vždy a celý oddaný slúžiť Cirkvi.

  Gregor nadviazal na snahy svojich predchodcov a energicky sa snažil odstrániť najpálčivejšie chyby v Cirkvi. Obnovil celibátne nariadenia, a doplnil ich o upozornenie za zodpovednosť cirkevného úradu. Gregor sa v tejto oblasti len nevyhrážal, ale mnohokrát použil jeho hlavnú zbraň, exkomunikáciu.   

  Ďalším krokom v Gregorovej reformácii bolo zrušenie investitúry, ktorá umožňovala jednoduchú manipuláciu s kňazstvom a cirkevnými úradmi. Gregor vydal nariadenie, ktoré určovalo, že duchovný nesmie prijať cirkevný úrad z rúk laika ani za pomoci udelenia investitúry kniežaťom. Týmto krokom sa prestrihla niť manipulácie cirkvou zo strany svetských činiteľov. Tento zákaz investitúry vytvoril  veľký rozruch v celom západnom kresťanstve, no najmä v Nemecku. Biskupstvá totiž vlastnili najväčšiu časť ríšskych pozemkov a panovnícka moc sa opierala o biskupov, ako o svojich najspoľahlivejších vazalov. Preto nemecký panovník Henrich IV. nemohol ľahostajne pozerať ako sa mu ríša rozpadá pod rukami. Gregor ho varoval a pohrozil mu kliatbou ak by pokračoval v investitúre a neospravedlnil sa za doterajšie činy. Náruživý kráľ sa tak dostal do otvoreného boja. Aby predišiel pápežovým hrozbám, zvolal r.1076 nemeckých biskupov (26) na synodu do Wormsu, kde vyhlásili Gregora za zosadeného. K wormskému rozhodnutiu sa potom pridali aj lombardskí biskupi. Pápež na to odpovedal exkomunikáciou biskupov, vyobcoval Henricha, zakázal mu vládnuť v Nemecku a Taliansku. Táto kliatba nad Henrichom mala svoj výsledok. Kráľ mal síce za sebou silnú stranu, ale tá sa začala postupne rozpadávať. Nohy mu zároveň podkopávali jeho vlastné kniežatá, ktoré mu dali podmienku, že ako do roka nebude zbavený exkomunikácie stráca právo na trón. Henrich, ktorý chcel pred nedávnom zosadiť pápeža videl, že sa nachádza v tiesni. Odišiel teda osobne za pápežom a stretol sa s ním v pevnosti Cannosa, kde ho osobne poprosil o odpustenie a prijatie do Cirkvi. Gregor tak aj napriek sľubom nemeckým kniežatám, že Henrich sa bude zodpovedať za svoje činy verejne pred ľudom, ostal milosrdný a dal mu rozhrešenie. Neuviedol ho však do panovníckych práv, lebo to sa malo riešiť na ríšskom sneme.

  Keď však Henrich opustil Cannosu, čoskoro zmenil svoje názory. Znemožnil pápežovi cestu do Nemecka a tak zmaril augsburský snem. Lenže nemecké kniežatá neboli spokojné s takýmto riešením vecí a zvolali nový snem do Forchheimu r.1077, kde Henricha zosadili a za kráľa zvolili Rudolfa Švábskeho. Teraz už bola občianska vojna v Nemecku neodvratná. Pápež sa usiloval o neutralitu a ponúkol sa za sprostredkovateľa, no obidve strany odmietli. Henrich sa mu pre jeho nepodporenie vyhrážal voľbou protipápeža. To pohlo pápeža k tomu, aby Henricha opäť exkomunikoval a za kráľa uznal Rudolfa. Henrich sa podobne odplatil pápežovi. Zvolal do Brixenu svojich biskupov, ktorí Gregora zosadili a za pápeža zvolili ravennského arcibiskupa Wiberta ako Klementa III.(1084-1100). Keď Rudolf Švábsky ešte toho roku zahynul v boji, vybral sa Henrich s vojskom do Itálie. Zradou rímskej šľachty sa mu podarilo zmocniť Ríma, okrem Anjelského hradu, kde sa utiahol Gregor. Henrich v kostole sv. Petra intronizoval Klementa a ten ho potom korunoval za rímskeho cisára. Gregorovi však pomohlo normanské knieža Róbert Guiskard, ktorý ho vyslobodil. Jeho vojská však vyplienili mesto a preto musel Gregor pre rozhorčenie ľudu odísť s Normanmi na juh, kde v Salerne vyčerpaný udalosťami r.1085 zomrel.              

14.Lateránske koncily.

 

  Nástupcovia Gregora VII. pokračovali v boji o slobodu v Cirkvi. Aj napriek tomu, že gregorská strana mala mravnú prevahu, svojich prívržencov mal aj Henrich IV a jeho pápež Klement III., ktorého počúval Rím a krajiny pod vládou Henricha.

  Gregorov nástupca Viktor III.(1086-1087) obnovil zákaz investitúry, ale čoskoro zomrel. Po polročnej prestávke nasledoval Urban II.(1088-1099).

  Henricha IV. po niekoľkých vydarených bojoch v Itálii začalo opúšťať šťastie. Najprv ho opustil jeho syn Konrád a potom manželka. R.1100 zomrel protipápež Klement III., ale Henrich nevyužil možnosť zmieriť sa s pápežom Paschalom II.(1099-1118). Vrátil sa do rozbitého Nemecka, aby si aspoň tu udržal svoju pozíciu, no tu proti nemu povstal jeho najmladší syn Henrich a zbavil ho koruny. Nový kráľom sa tak stal Henrich V.(1106-1125), ktorý bol tak ako jeho otec panovačný a vypočítavý. Svoju poslušnosť a zrušenie investitúry prisľúbil pod podmienkou, že ho pápež Paschal II. korunuje a potvrdení jeho privilégia. Pápež to však odoprel a Henrich ho dal uväzniť. Po dvojmesačnom väzení však pápež pristúpil k novej zmluve. Nešťastný pápež cítil, že to nemal robiť, lebo vyvolal pobúrenie v reformnej strane, ktorá mu hrozila zosadením. Tieto privilégia pápež vyhlásil za neplatné. Paschal zomrel, no spor ostal naďalej. Keď cisár nemohol dosiahnuť obnovenie privilégií od nového pápeža Gelazia II.(1118-19), postavil protipápeža v osobe biskupa z Bragy ako Gregora VIII.(1118-1121). Nato Gelazius vyobcoval Henricha V. a protipápeža a sám sa uchýlil do Francúzska, kde v clunskom kláštore zomrel. Rím ostal v moci protipápeža. V clunskom kláštore sa zišli kardináli a za pápeža zvolili viennského arcibiskupa ako Kalixta II.(1119-24), ktorý pomocou príbuzenského vzťahu s viacerými panovníckymi domami, protipápeža premohol.

  Keď nastali medzi pápežskou a cisárskou stranou rokovania, Henrich V. sa ešte raz pokúsil násilne presadiť práva svojich predkov, po čom ho musel Kalixt exkomunikovať. Henrich videl, že pápežská strana má prevahu, preto sa stal povoľnejším a tak došlo k wormskému konkordátu (pactum Calixtinum)r.1122. Ten rátal so zvláštnym politickým postavením nemeckých prelátov, preto okrem zaistenia cirkevných zásad i panovníkovi priznal isté práva. Obe stránky ho slávnostne podpísali a pápež zbavil Henricha exkomunikácie. Tým sa skončil 50-ročný zápas o investitúru.         

 

  Túto v Cirkvi tak dôležitú udalosť chcel Kalixt II. primerane osláviť, preto r.1123 zvolal 9. všeobecný cirkevný snem do Ríma – prvý lateránsky. Bol to prvý všeobecný snem na západe. Zúčastnilo sa na ňom do 300 biskupov, slávnostne sa schválil wormský konkordát, vydali dôležité kánony. Snem vyhlásil za neplatné manželstvo subdiakonov, diakonov a kňazov, ktoré nebolo dovolené, ale platné. Zakázalo sa laikom zasahovať do cirkevných vecí a majetku.

  Nasledujúceho roku zomrel pápež Kalixt II. a rok po ňom i Henrich V.(1125). Keďže nezanechal potomka, jeho salický (franský) rod vymrel.

  Po Kalixtovej smrti sa už javili neporiadky pri pápežskej voľbe. Kardináli zvolili Celstína II., no šľachta si žiadala kardinála Lamberta, biskupa z Ostie. Aby sa teda vyhol rozkolu odstúpil a kardináli zvolili Lamberta ako Honoria II.(1124-30). Tu zvíťazila rodina Frangipani, na čo zlým okom pozerala rodina Pierleoni. Tá čakala na najbližšiu príležitosť, aby za pápeža mohla dosadiť svojho človeka. Po smrti Honoria, aby sa predošlo čistkám, zvolila jedna časť biskupov za pápeža Inocenta II.(1130-43), no druhá o niekoľko hodín neskôr kardinála Pierleoni ako Anakleta II.(1130-38). Bohatý Anaklet si peniazmi získal celý Rím a Inocent sa musel uchýliť do Francúzska. Keďže nebolo ľahké určiť legitímneho pápeža, francúzsky kráľ Ľudovít VI. zveril toto rozuzlenie sporu sv. Bernardovi (cisterciánskemu opátovi z Clairvaux), lebo práve on mal rozhodujúci vplyv v cirkevno-politických veciach tej doby. Ten vyhlásil, že pravým pápežom je Inocent. Inocent sa teda vrátil do Ríma aj so sv. Bernardom a sv. Norbertom (zakladateľ rehole premonšrátov), ktorí mu pomáhali v jeho činnosti. Povzbudení Lotar III. sa tiež vybral za Inocentom do Ríma, kde bol korunovaný za rímskeho cisára. Lotar však nevedel zaistiť Inocentovi pozíciu. Schizma sa skončila len smrťou protipápeža. Pápež aby odstránil schizmou vzniknuté neporiadky zvolal r.1139 desiaty všeobecný cirkevný snem – druhý lateránsky. Ten zosadil protipápežom vysvätených duchovných, zostril predpisy o pápežskej voľbe, predpísal kánonickú voľbu cirkevných hodnostárov a právo voliť biskupa prisúdil katedrálnym kapitulám.               

  Sotva sa schizma odstránila, vznikli v cirkevnom štáte nové nepokoje, namierené proti svetskej vláde pápeža. Bolo to najmä republikánske hnutie, ktoré podnecovalo nepokoje v Ríme a jeho ľud odoprel pápežovi poslušnosť a r.1143 zriadili republiku so senátom na čele. Inocentovi sa nepodarilo utíšiť ľud. Po krátkom pontifikáte Celstína II. nastúpil Lucius II. Keď hnutie naberalo väčšie rozmery a pápež sa márne dovolával pomoci nemeckého kráľa Konráda III., sám zorganizoval proti republikánom vojsko, no sám bol zranený a zraneniu podľahol. Pontifikát Eugena III., žiaka sv. Bernarda, bol tiež nepokojný. Až keď nastúpil na trón švábsky vojvodca Fridrich I. Barbarossa, podarilo sa pápežovi uzavrieť s ním kostnickú zmluvu r.1153, v ktorej sľúbil, že donúti Rimanov uznať pápežskú vládu. Ale ani Eugen III., ani jeho krátko panujúci nástupca Anastázius IV. sa nedožili splnenia sľubu. Barbarossa vlastne tento sľub nikdy nesplnil, lebo čoskoro sám sa dostal do sporu s pápežstvom. Len Hadriánovi IV. sa podarilo interdiktom priviesť Rimanov k poslušnosti.

 

  Sotva uplynulo 50 rokov od sporu o investitúru a už vzplanul nový boj medzi pápežstvom a cisárstvom, ktorý trval 100 rokov. V ňom šlo Cirkvi o zachovanie vymožeností, ktorých sa dopracovala v boji o investitúru, o slobodu a nezávislosť celej Cirkvi a cirkevného štátu proti snahám panovníkov z rodu Hohenštauferovcov. Tí snívali o svetovej monarchii Nemcov, ktorej základom malo byť panstvo nad celou Itáliou a Rím cisárskym mestom. Osvojovali si právo menovať pápeža. Pápežstvo sa snažili zatlačiť do duchovnej sféry, pozbaviť ho jeho sily a urobiť z neho iba nástroj svojej moci. V osobe Fridricha I. Barbarossu z rodu Štaufovcov nastúpil na trňon jeden z najsilnejších nemeckých panovníkov. Aj keď bol človekom úprimne nábožným a oddaným Cirkvi, viedla ho idea univerzálneho cisárstva, ktorá bola Cirkvi nepriateľská. Zražka medzi svetskou a cirkevnou mocou bola teda neodvratná. K prvej zrážke došlo už za energického pápeža Hadriána IV. Fridrich sa vybral r.1154 do Itálie aby prijal cisársku korunu.

 

15.Križiacke výpravy. Rytierske rehole.

 

Prvá križiacka výprava

Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie kresťanského Jeruzalemského kráľovstva.

 

Druhá križiacka výprava (1147-1149) sa uskutočnila predovšetkým zásluhou Bernarda z Claivaux, ktorý pre ňu získal dvoch kráľov: francúzskeho Ľudovíta VII. a nemeckého Konráda III. Výprava sa skončila katastrofou nemeckého a francúzskeho vojska. Roku 1187 bol Jeruzalem znova v rukách mohamedánov. Z tragického konca výpravy bol nespravodlivo obvinený Bernard.

 

Tretia križiacka výprava (1182-1192) bola najsilnejšou výpravou, ale jej výsledok bol nepatrný, pretože medzi kresťanskými rytiermi a kniežatami boli neustále spory. Viedol ju Fridrich Barbarossa (zomrel na križiackej výprave r.1190). Zúčastnil sa na nej aj anglický kráľ Richard Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. a rakúsky vojvoda Leopold VI. Ale ani im sa nepodarilo Jeruzalem znova dobyť. Roku 1192 však uzatvorili so sultánom Saladinom prímerie, ktoré zaručovalo pútnikom nerušenú návštevu Jeruzalema.

 

Štvrtá križiacka výprava (1202-1204). Podnietil ju pápež Inocent III.(1198-1216). Výprava nedosiahla svoj cieľ, pretože ju Benátčania zneužili na vlastné záujmy, a zamierili proti vôli pápeža do Konštantínopolu, kde zasiahla do vnútropolitických záležitostí Byzantskej ríše. Po prvom dobytí mesta 17.júla 1203 bolo dohodnuté zjednotenie východnej a západnej cirkvi. Keďže sa dohoda nedodržiavala, križiaci napadli mesto druhý raz 13.apríla 1204, pričom ho vyplienili a zriadili tam tzv. Latinské cisárstvo, ktoré sa udržalo do roku 1261. Tento nie veľmi kresťanský postup ešte viac prehĺbil trhlinu medzi Východom a Západom.

 

Piata križiacka výprava (1228-1229) bola skôr súkromnou záležitosťou cisára Fridricha II., ktorý bol v tom čase postihnutý cirkevným trestom. Vyjednávaním s egyptským sultánom dosiahol, že Jeruzalem bol načas vrátený kresťanom. Roku 1244 sa však opäť dostáva do rúk mohamedánov.

 

Šiesta križiacka výprava (1248-1254). Podnietil ju pápež Inocent IV.(1243-1254) svojou výzvou na I. lyonskom sneme roku 1245. Medzi západnými panovníkmi však nebolo veľa ochoty. Jedine francúzsky kráľ Ľudovít IX.(1226-1270) chcel najskôr poraziť Egypt a potom dobyť Svätú zem pre kresťanov. V apríli 1250 však bolo francúzske vojsko pri Káhire porazené. Kráľ sa dostal do zajatia, z ktorého sa dostal až po zaplatení vysokého výkupného.

 

Siedma križiacka výprava (1270). Opäť ju podnikol Ľudovít IX., no opätovne bez úspechu. Kráľ sa stal obeťou moru v Tunise.

 

Posledná kresťanská pevnosť Akkon padla do rúk mohamedánov roku 1291. Od tých čias ostala Svätá zem v moci Turkov až do roku 1917.        

 

 

16.Rechristianizácia Španielska.

 

17.Pápežstvo vo vrcholnom stredoveku – charakteristika.

 

18.Rehole cistercitov a premonštrátov – vznik, rozšírenie a význam pre Cirkev.

 

 

 

19.Sv. František z Asisi – život, charakteristika, význam. Rehole františkánov a dominikánov.

 

  Spor o investitúru bol výrazom sebavedomia Cirkvi, ktorá hľadala vlastnú identitu v oslobodení sa od svetskej moci. S postavením biskupov ako ríšskych kniežat a s nárokom pápeža na vykonávanie funkcie univerzálneho sprostredkovateľa prevzala však Cirkev vládne funkcie vo svetskej oblasti.

  Život kresťanov sa v niektorých prípadoch vzdialil od svojho vzoru natoľko, že podoba „chudobného Krista“ v tom čase vybledla. Nespokojnosť, ktorá siahala omnoho hlbšie, i vedomie jej príčin podnecovali snahu veriacich svojim životom sa pripodobniť Kristovi. Na to bolo potrebné „odkryť tvár pôvodného Krista“. Túto podobu začali mnohí s väčšou intenzitou hľadať vo Svätom písme.

  Najpôsobivejšou postavou tohto smeru je František z Assisi (1182-1226). Svoje poslanie nachádza v Ježišových slovách učeníkom, ktorých posiela do dedín Izraela (Mt 10,5-15): byť bratom chudobným, ba slúžiť im ako „menší“ (minor). Neskôr, keď sa k nemu pridávajú ďalší a sú potrebné spoločné smernice, odvoláva sa len na evanjelium. Z miest v evanjeliu pochádza aj jeho regula, ktorú predkladá Inocentovi III v r.1209. Jeho jediným želaním je žiť podľa evanjelia. Regula spočíva v troch evanjeliových radách: „Ak chceš byť dokonalý ...“ (Mt 19,21); „Na cestu si neberte nič ...“ (Lk 9,3); „Kto chce ísť za mnou ...“ (Lk 9,23).    

  Oproti vtedajšiemu presvedčeniu, že každé rehoľné spoločenstvo potrebuje bezpečné príjmy, volí si neistotu v dôvere, že Boh sa o nich postará prostredníctvom milodarov blížnych – františkáni sú prvou žobravou reholou.

 

20.Heretické hnutie albigéncov a valdéncov.

 

  Tak ako František, aj Peter Valdés si volí cestu chudoby ovplyvnený príkladom sv. Alexia (rímsky patricij v 4. alebo 5.stor., ktorý v deň svojej svadby opustil nevestu a rodinu a potom v anonymite žil v chudobe). Okolo r.1173 objavil v Matúšovom evanjeliu ideál chudoby a preto zaopatril svoju ženu a dcéry a celý majetok rozdal. Tak ako František, aj on sa zameriava na obsah Evanjelia a vyšle svojich spoločníkov, aby žijúc z almužien svojimi kázňami povzbudili ľud k zmene života. Potom sa však ich cesty úplne rozdelili.

  Zatiaľ čo pre Františka platí zhoda s cirkevnou vrchnosťou v učení Ježiša Krista – vzájomná láska, vysoká úcta k chudobe a vernosť sv. Cirkvi - sú valdénci takí presvedčení o správnosti svojich názorov, že si ani nevšimnú obmedzenia, ktoré im boli kladené: Alexander III.(1159-1181) chválil ich chudobu, povolil im mravné kázne, no vieroučné im zakázal. Pápež Lucius III.(1181-1185) ich roku 1184 vylúčili z Cirkvi.

  V ústraní vyvinuli čoskoro vlastné náboženské názory. Odmietali celú vonkajšiu štruktúru katolíckej Cirkvi a takmer celý jej bohoslužobný systém. Povolili iba krst dospelých; odmietali uctievanie relikvií svätých a odpustky; odmietli sviatosť svätenia kňazstva, avšak platnosť kňazských úkonov robili závislou od mravnosti vysluhovateľa; popreli očistec, čo viedlo k odmietnutiu dobrých skutkov a modlitieb za zomrelých.

  Po Valdésovej smrti (1218) hnutie prepadlo heréze. Zdá sa, že Valdés nechcel vytvoriť novú cirkevnú organizáciu, ale aj napriek tomu odoprel podriadiť sa zákazom kúrie rozširovať svoju náuku.

  Spolu s valdéncami boli v Cirkvi vylúčení aj katari (gr. katharoi – čistí). Žili v prísnej chudobe. Ako putovní kazatelia sa cvičili v najprísnejšej askéze.

  V severnom Taliansku a v južnom Francúzsku sa mnohí ľudia, na ktorých zapôsobil ich vzorný spôsob života, pripojili ku katarom. Postupne sa tam zaviedlo hierarchické delenie a vytvorila sa vlastná cirkevná organizácia s viacerými diecézami.

  Najlepšie organizovaná a najvplyvnejšia sa stala skupina albigéncov, spoločenstvo s centrom v meste Albi, ktoré založili okolo r.1150 francúzski katari. Zblížili sa so šľachticmi, ktorí chystali odboj proti francúzskemu kráľovstvu. Napätie prepuklo do krvavej albigénskej vojny (1209-1229), ktorá mala čiastočne náboženský a politický charakter.

  Odrodou katarov je sekta luciferiánov; rozšírili sa po celej Európe, najmä v Nemecku, kde proti ním radikálne vystúpil Konrád z Marburgu. R.1233 ho heretici zabili.  

 

21.Inkvizícia – jej poslanie, vývoj, hodnotenie.

 

Vznik inkvizičného úradu podnietili tieto dve aktivity:

-vyšetrovanie, ktorého účelom bolo zistiť, kto sa previnil herézou (lat. inquirere – vyhľadávať)

-odovzdanie usvedčených heretikov svetskej moci na potrestanie.

 

  Cirkev sa na svojej ceste často stretávala s mylnými názormi a spochybneniami, pred ktorými sa usilovala nielen brániť, ale aj vysvetľovať pravú náuku Cirkvi. Príčinou bola predovšetkým vysoká duchovnosť a bohatstvo myšlienok kresťanského zjavenia. Cirkev si bola vedomá, že depositum fidei (poklad viery) musí uchovať v krehkej nádobe. Preto cítila zodpovednosť a považovala za svoju povinnosť venovať mimoriadnu pozornosť obrane pred nesprávnymi náukami.

  Prvotná cirkev trestala čisto duchovnými prostriedkami. Situácia sa zmenila v 4.stor., keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Cisári si robili nárok bdieť nad čistotou viery. Od čias cisára Valeriána I.(364-375) a najmä Teodosia I.(379-394) bolo vydaných mnoho zákonov proti heretikom (napr. kacírov trestali konfiškáciou majetku, vyhnanstvom. V zákone z r.407 sa už doslovne hovorí, že heréza je verejný zločin, lebo previnenie proti náboženstvu prináša škodu všetkým.

  Svetská vrchnosť aj v stredoveku zakročovala proti heretikom, či kacírom veľmi prísne. Napr. francúzsky kráľ Róbert II. dal r.1022 v Orléanse na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov. Podobne kráľ Henrich III. dal popraviť väčší počet heretikov lotrinského pôvodu. Keď sa r.1115 na sneme v Soissons kniežatá a duchovní radili, ako majú postupovať proti kacírom, ľud vtrhol do väzenia a kacírov upálil, lebo sa obával prílišnej miernosti duchovných.

  Sv. Bernard zastával názor, že viera má byť ponúknutá, a nie nanútená. Pre tých, ktorí sa prehrešili proti čistote viery, pripúšťal len trest väzenia a exkomunikáciu. Miernosť voči katarom a valdéncom, dopúšťajúcim sa krutých zásahov (vraždenie, plienenie kláštorov a kostolov), však zo strany Cirkvi ustúpila. Synoda v Tours, konaná v r.1168 za prítomnosti pápeža Alexandra III., prijala záver, aby heretici boli trestaní väzením a konfiškáciou majetku. Ten istý pápež predložil r.1189 na Treťom lateránskom koncile otázku, ako čeliť takmer zúfalej situácii Cirkvi v južnom Francúzsku. Svetské kniežatá boli poverené zakročiť proti heretikom vojenskou silou.

  Keďže nebezpečenstvo valdénskej herézy v severnom Taliansku rástlo, pápež Lucius III.(1181-1185) sa r.1184 dohodol o prenasledovaní exkomunikovaných heretikov s cisárom Friedrichom Barbarossom, ktorý na nich uvalil ríšsku kliatbu. Pomery sa však stále zhoršovali. Preto Innocent III., po mnohých márnych snahách získať heretikov pre Cirkev, vyjadril súhlas, aby boli proti heretikom použité najvyššie tresty.      

  Štvrtý lateránsky koncil r.1215 stanovil všeobecné pravidlá postupu proti bludárom. Svetskí vladári sa mali prísahou zaviazať, že budú hájiť čistotu viery a podozrivé osoby vyhostia zo svojho územia. Tým, ktorí zmluvu nedodržali, hrozil trest kliatby a po uplynutí roka strata svetskej vlády.

  Aj napriek prísnosti trestov v uvedenom opatrení nie je spomenutý trest smrti. Upaľovanie kacírov oficiálne nariadil r.1197 kráľ Peter II. Aragónsky s odôvodnením, že bludári sú verejní nepriatelia štátu. Roku 1224 cisár Friedrich II. zákonom stanovil trest upálením ako „vhodné potrestanie“ lombardských heretikov. Podobné nariadenie je vydané na Sicílii r.1231 a pre nemecké územie r.1232.

  Gregor IX.(1227-1241) poradil biskupom zobrať si na pomoc proti heretikom ľudových kazateľov (biskupská inkvizícia). Vošiel do histórie ako „otec inkvizície“ a bol prvým, kto oficiálne súhlasil so smrťou heretika upálením, keďže žiadne predošlé opatrenie nespĺňalo svoju úlohu odstrániť bludárstvo. Keďže však svetské kniežatá sledovali svojimi opatreniami proti kacírom aj ich politické ciele, Gregor IX. neponechal vyhľadávanie kacírov štátnym úradníkom, ale r.1232 zriadil pápežskú inkvizíciu. Pápež poveril predovšetkým členov dominikánskej rehole, aby svojou činnosťou čelili nebezpečenstvu vtedajšej doby.

  Ďalšia inkvizičná bula Inocenta IV.(1243-1254) Ad exstirpanda z roku 1252 bola zhrnutím predchádzajúcich nariadení voči heretikom. Dovoľovala mučenie ako prostriedok na zistenie viny (na rozdiel od 9.stor., keď Mikuláš I. v Responsa ad consulta Bulgarorum z roku 866 odmietol mučenie ako previnenie proti božskému i ľudskému zákonu). 

  Inkvizítor mal predovšetkým povinnosť vyzvať všetkých, ktorí sa cítili vinnými herézou, aby sa sami dostavili k súdu. Keď uplynula lehota na dobrovoľné priznanie (trvala asi mesiac), boli prijaté udania. Obžalovaný mal právo brániť sa a ešte pred začiatkom procesu mohol uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa nachádzali medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Pred vynesením rozsudku sa inkvizítori mali radiť s tzv. boni viri (dobrí muži) alebo periti (znalci), obyčajne aj s biskupom. Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, púť, nosenie označenia na odeve, väzenie alebo vyhnanstvo).

  Inkvizícia nadobúdala počas jednotlivých období rôznu podobu. Osobitnú skupinu v dejinách Cirkvi tvorí španielska inkvizícia, ktorú r.1478 s povolením pápeža Sixta IV.(1471-1484) zriadil španielsky kráľ Ferdinand Katolícky a kráľovná Izabela Kastílska. Cieľ tejto inkvizície bol však viac politický ako náboženský.

  Zvláštne procesy sa zaviedli proti bosorkám a čarodejniciam, praktizované aj v období reformácie (tiež zo strany protestantov). Odstránilo ich až osvietenstvo v 18.storočí.   

 

22.Scholastika – rozvoj, význam, predstavitelia. Mystika – charakteristika.

 

  Paralelne s hnutiami chudoby nastal rozmach teológie a mystiky. Dovtedy bolo teologické myslenie udomácnené v školách zriadených pri ústredných kláštoroch a zameriavalo sa na Sväté písmo, cirkevných Otcov, predovšetkým na Augustína. Teraz však vznikol nový smer – scholastika, ktorá mala raziť charakter teológie stredoveku až po prah novej doby. Vyrástla z hnutia so znovuobjaveným aristotelovským myslením, rozšírila sa prostredníctvom univerzít a presadila sa zásluhou nových reholí dominikánov a františkánov.

  Rozlúčenie sa s gréckym myslením sa datuje symbolicky do r.529, keď bola zatvorená platónska Akadémia v Aténach a zároveň na Monte Cassinon vznikol benediktínsky kláštor. Platónske myslenie však ďalej pôsobilo na východnú aj západnú Cirkev, zatiaľ čo na Aristotela už dávno všetci zabudli. K jeho znovuobjaveniu došlo prostredníctvom kontaktov s Arabmi na Pyrenejskom polostrove a v južnom Taliansku. Filozofi (ako napr. Avicenna, Averroes) a významní židovskí filozofi (Moses, Maimonides) recipovali Aristotela. To všetko však nevysvetľuje ohlas, aký jeho myšlienky vyvolali medzi kresťanskými teológmi.

  Samotné západné myslenie so svojím realisticko-prírodným chápaním sveta sa ocitlo v susedstve s aristotelovským myslením, z ktorého potom vzniklo priateľstvo. Vo svojej analýze pohybu a vôbec každej zmeny dospel Aristoteles k jeho pôvodu – sám nehybný, nemenný, bezčasový – vyvolal pohyb ako predmet túžby. Už to bolo blízko k tomu, aby sa v tom videla paralela s kresťanským pojmom Boha. Táto samotná podobnosť, opakujúca sa v mnohých úvahách, však nemohla byť dôvodom nadšenia po Aristotelovej škole. Omnoho viac zaujala možnosť, chápať vieru a múdrosť nie ako protiklady, ale ako vzájomne sa doplňujúca jednota. Túto novú potrebu vyjadril aj Anzelm z Canterbury (1033-1109), otec scholastiky: „fides quaerens intellectum“ (viera si vyžaduje rozum) a „credo, ut intelligam“ (verím, aby som porozumel). Odvtedy sa stalo pevným presvedčením katolíckej teológie, že viera neznamená negovanie rozumu, ale je jeho svetlom.

  Aristotelovské myslenie by sa sotva bolo stalo rúchom teológie bez univerzít. Začiatkom 13.stor. sa spojili učitelia a študenti cirkevných škôl a dosiahli pápežské uznanie a privilégia ako universitas. Hlavné univerzity boli: Paríž, Bologna, Oxforde, Cambridge, Valencia a Salamanca. V ostatných častiach Európy vznikali až v polovici 14.stor.: Praha, Viedeň, Krakov, Pécs, Kolín. Univerzity mali zvyčajne štyri fakulty: filozofickú, teologickú, právnickú a lekársku. Ich zriaďovateľom bol buď panovník, alebo pápež a každá univerzita mala pápežské schválenie. Do r.1303 bolo v Európe založených 30 univerzít. Všetky boli založené z podnetu Cirkvi a prednášali na nich rehoľníci a diecézny kňazi.

  Medzi dominikánmi vynikal sv. Tomáš Akvinský (1225-1274), ktorý vošiel do dejín ako „najučenejší medzi svätými a najsvätejší medzi učencami“. Narodil sa v Neapole (Roccasecca), a pôsobil v Paríži, Ríme a Neapole. Jeho súhrnné dielo o teológii Summa theologica sa stalo určujúcou autoritou pre nasledujúce storočia. Medzi učených dominikánov patrí aj sv. Albert Veľký (1200-1280), učiteľ Tomáša Akvinského.                  

Do početnej rodiny františkánov patril sv. Bonaventúra (1217-1274), narodený pri Orviete (Bagnoreggio). Študoval v Paríži súčasne s Tomášom Akvinským. Svoju úlohu na vedeckom poli však nemohol dokonale splniť, lebo ho v reholi zvolili za svojho generálneho predstaveného. Napriek tomu sa rozhodujúcou autoritou vo františkánskej reholi stal sv. Ján Duns Scotus (1265-1308).

 

  Zároveň so scholastickou filozofiou a teológiou sa rozvíjala kresťanská mystika, ktorú môžeme nazvať kontemplatívnou teológiou (gr. myein = hlboko uvažovať o niečom so zavretými očami). K tomuto spojeniu s Bohom sa prichádza po troch cestách: via purgativa, illuminativa a unitiva (cesta očistná, osvecujúca a zjednocujúca). Ich vyvrcholením je nazeranie na Boha. Túto cestu nazývame mystika, pričom zahŕňa v širšom zmysle slová tých, ktorí hľadajú Boha cestou vnútornej skúsenosti, v užšom zmysle slova tých, ktorí zvláštnym spôsobom prežívajú v hĺbke svojej duše Božiu prítomnosť a svoje zjednotenie s ním, často sprevádzané extázami, víziami, prorokovaním a mocou robiť zázraky.

  Popri Bernardovi z Clairvaux k nim patrí predovšetkým Tomáš Akvinský, ktorého teologické myslenie a vnútorné skúsenosti badať aj v dielach Bonaventúru, Huga (+1141), a Richarda zo St. Victor (+1173), tiež nemeckého trojhviezdia dominikánov Eckharta (+1328) a jeho žiakov Jána Taulera (+1361) a Henricha Susa (+1366).

  Mystická skúsenosť bola v podstate nezávislá od teologického vzdelania. Zbožní laici opisovali napredovanie duchovna človeka od očistenia sa po osvietenie a až po zjednotenie. Aj ženy ako sv. Brigita Švédska (+1373), či sv. Katarína Sienská (+1380) tu boli uznávanými autoritami.

  Aj keď mystika je trvalým elementom v kresťanstve a vo všetkých obdobiach sa nájdu dominantné príklady, medzi 12. a 15. stor. sa prejavujú spoločné znaky, ktoré ju charakterizujú ako stredovekú mystiku: skúsenosť z Boha a jeho blízkosť sa nájde vždy bez výnimky vtedy, keď sa „opustí svet“. Stvorenia sú nie tak obrazom Božím, ako skôr nebezpečenstvom spôsobujúcim rozptýlenie. Utiahnutosť, askéza a meditácia charakterizujú mystikov. Až keď je vnútro celkom zjednotené s Bohom, potom sa možno v činnej láske prikloniť k svetu. Mystici si jasne uvedomovali nebezpečenstvo, že pri pôžitku človek odmieta vnútorný pokoj a vyššie hodnoty.